Kým prvá časť bola pre mňa hlavne opisom Rámu, vedecká a príťažlivo exaktná vďaka fyzike, táto časť bola najmä opisom človeka vo vzťahu k Rámovi. Mala oveľa hlbší sociálny rozmer a Rámu uvádza do širšieho spektra ľudských problémov. To ma ale sklamalo. Tešil som sa na pokračovanie objavovania Rámu, jeho interiéru, jeho obyvateľov a mechanizmov, ktoré v ňom fungovali a ktoré boli v Stretnutí s Rámom poodhalené. Namiesto toho je Návrat Rámu žánrovo viac softový a neviem či to pripísať spoluautorstvu s Gentry Leem, alebo Clarkovmu rozhodnutiu Rámu poľudštiť.
Existencia prvého Rámu a expedície Endeavour ľudstvo ovplyvnila. Stal sa súčasťou človečenstva a jeho dejín už len tým, že teraz už o ňom človek vedel, mal ho už trochu preskúmaného a hlavne mal za sebou prvý dotyk s mimozemskou civilizáciou, resp. s dôkazom jej existencie. Návrat Rámu je trochu aj o histórii ľudstva, ktorá od prvého Rámu ubehla. Odohralo sa toho dosť, hlavne obdobie Veľkého chaosu a všeobecný úpadok, ktorý po ňom nasledoval. Teraz do Slnečnej sústavy vstúpil Ráma 2 a ľudstvo pripravuje novú expedíciu – Newton.
Pri úvodných prípravách expedície Newton som sa vyslovene trápil. Pripadal som si, akoby som čítal román o plavbe na výletnej lodi – ľudia, medziľudské vzťahy, pozemské starosti a znovu len ľudia, láska, média a ľudské ambície. Nič z toho ma pravdu povediac nezaujímalo. Že ide o SCI-FI som si uvedomoval len vtedy, keď som si spomenul, že čítam Clarka. Expedícia žiaľ skončila príliš rýchlo. Proste v Rámovi zhaslo svetlo. Paradoxne, práve toto dalo priestor na vznik rôznych teórií, že posádku Newtona Ráma nechce prijať a že aj smrť pri chirurgickom zákroku v podstate vedome spôsobil samotný Ráma. Tu som konečne začal po malých dávkach dostávať od knihy, to čo som očakával. Priestor zamýšľať sa nad interakciou človeka a mimozemskej inteligencie. Ale bol to len dotyk toho šteklivého tajomstva Rámu. Nepodarilo sa mi vhupnúť do jeho sveta, tak ako v prvej časti. Je akoby druhou stranou prvého Rámu, kedy tým najdôležitejším bol Ráma a atmosféra, ktorú vytváral, ktorou svojím spôsobom ľudstvo menil. Teraz, keď už bol známy a ľudstvo od neho malo svoje očakávania. Zrazu sa stali dôležitejšími samotní ľudia, ich osudy a ich prepojenia na Rámu. Je to ako povinný krok dopredu, aby sme sa dostali k niečomu lepšiemu. Najprv je očarenie z neznámeho a potom sa to neznáme pomaly odkrýva a poľudšťuje. Technologicky ma Ráma už neprekvapil a svoje pôvodné čaro stratil. Akoby sa viac a viac ponášal na ľudský výtvor, ale to možno len preto, lebo bol viac a viac popisovaný ľudskou rečou.
Keďže je kniha v podstate o ľuďoch, ich konanie mi pripadalo často zbrklé a neprofesionálne, ale vedel som to ospravedlniť dobou, v ktorej Ráma ľudstvo zastihol. Ľudia na neho neboli jednoducho pripravení. Bolo po Veľkom chaose a zrejme im chýbalo aj viac odvahy a sebavedomia. Pred 70 rokmi to mohlo byť inak. Čo ma ale potešilo, bol fakt, že na palube Rámu ostali traja ľudia, ktorých osudy vo mne opäť vzbudili to prvotné nadšenie, ktoré som vnímal zo Stretnutia s Rámom.