Vyberte stranu

Knihu Jóbovu som čítal pred viac než desiatimi rokmi. Našiel som na ňu odkazy v inej knihe, v Dejinách 20. storočia od Paula Johnsona, kde sa okrem iného píše, že Kniha Jóbova je spájaná s premenou Judaizmu na „Náboženstvo knihy“, alebo inými slovami, na zavedenie kánonu, ktorý 400 pr. n. l. ešte neexistoval, ale 200 n. l. už bol. Obe tieto knihy na mňa silno zapôsobili. Kým Johnson bol vtedy pre mňa neobvykle faktický a veľmi ľahkou formou mi sprístupňoval aj zložité historické súvislosti, Jób mi silno pripomenul môjho Bojovníka. Bojovníka, vo svete ktorého sa odohrávala väčšina mojich vtedajších a najdramatickejších vnútorných bojov. V týchto dňoch mi do očí udrela práve kniha Jób, ktorá mi toto všetko pripomenula. Preto som ju uprednostnil pred ostatnými.

Spočiatku mi pripadala ešte viac náboženská a judaistická než som čakal, čo ma nemilo prekvapilo a vážne som uvažoval, či ju vôbec dopočúvam. Ale ako som počúval ďalej, ponoril som sa do príbehu. Príbeh je živo smutný, opisujúci roky života ruskej židovskej rodiny, ktorá žije biedny život na vidieku. Navyše sa schyľuje k 1. svetovej vojne. Potom vojna vypukne a z rodiny odchádzajú synovia. Do rodiny sa narodí epileptický mrzáčik Menuchim, ktorý nerozpráva a ledva chodí. Ako Menuchim rástol a starostí v rodine neubúdalo, nepočúvalo sa mi to vôbec ľahko. Ich viera, hlavne teda ortodoxná viera otca rodiny, Mendela Singera, mi zavše pripadala strašne obmedzujúca a nedokázal som s ňou nijako sympatizovať. Pomohla mi ale evokovať prostredie, v ktorom sa príbeh odohrával. V lete horúce, v zime mrznúce Rusko, a všade všetkého nedostatok.

Rodine sa neskôr podarí odísť do Ameriky, kde začnú nový a trochu lepší život. Pre mňa nepochopiteľne, Menuchima nechávajú v Rusku. Nepochopiteľné, lebo som nenašiel v knihe logické argumenty, prečo sa tak rodina rozhodla, ale do knihy to vnieslo ďalší ešte smutnejší obraz. Obraz situácie, keď rodič opúšťa svoje dieťa. Mal som pocit, akoby Joseph Roth hovoril, že každý rodič má najbližšie k svojmu „najslabšiemu“ dieťaťu, lebo je pri ňom najpotrebnejším. A Singer napriek tomu Menuchima opustil. Okrem ortodoxného náboženstva, práve téma ako otec opustí svoje dieťa, ako neskôr príde aj o svoje ostatné deti aj ženu, bola tou témou, čo mi zahrala na city. Napokon sa mu ale jeden syn vracia a on konečne spokojný umrie.

Kniha je síce napísaná ako oslava božej moci a podobne ako Kniha Jóbova končí dobre a tým poučuje veriaceho človeka, že aj keď prestane veriť, Boh mu pomôže. Ja som tam ale našiel práve tento odkaz. Bolesť, ktorú rodič zažíva ak musí opustiť svoje dieťa a radosť, ktorá zažíva, keď ho absolútne nečakane znovu stretáva, je radosť, ktorá presahuje všetko. Podobne ako bolesť z odlúčenia alebo smrti presahuje všetko. Nie je nič absolútnejšie ako vzťah rodiča k svojmu dieťaťu. Tu sa o to síce snaží vzťah k Bohu, ale ako hovorím, ten som ja vnímal postranne.

Akoby Joseph Roth chcel napísať svoju vlastnú Knihu Jóbovu, a vlastne aj napísal.

(.., 953, 954, 955, ..)

Share This