Hermann Hesse: Knulp

Hermann Hesse: Knulp

Pôvodne som si chcel prečítať knihu Stupne, ale keď som ju otvoril a zistil, že je to básnická zbierka, odložil som ju a vybral si od Hesseho knihu Knulp. Na básne som ešte nedozrel, ale hádam sa raz dostanem aj k nim. V minulosti som už básne čítal. Bol to tuším Baudelaire a Poe, ale nič to vtedy vo mne nezanechalo. Ak ale niekedy začnem, je dosť možné, že začnem práve Hermannom Hesse.

Knulp je vandrovník. Všetci v okolí ho poznajú a majú ho radi. Pesničkami obšťastňuje deti, tancom, básňami a svojim pôvabom zase dievčatá a ženy. Jeho vandrácky život mi ale nebol sympatický. Na vandráctve Knulpa sa mi nepáčilo, že z neho robil príliš odkázaného na starostlivosť a dobrotivosť iných, najmä v chorobe, ktorá ho žiaľ napokon aj skolila. Vandrákov podozrievam. Sú pre mňa nepredvídateľní, nečitateľní. Majú inak ukotvený život ako usadení ľudia, akým som aj ja. To vandráctvo mi pripadalo takpovediac zbytočné, ale ku koncu som čosi pochopil.

Najprv som mal dojem, že Knulp je len literárnym symbolom toho, čo ľuďom na začiatku 20. storočia asi začínalo chýbať. Tá akási spätosť medzi sebou. Ľudia si začali byť vzdialenejší a odťaživejší. Knulp túto interpersonálnu medzeru symbolicky vypĺňal, ale ako som napokon zistil, v tomto jeho čaro nespočívalo. To odznelo až v jeho záverečných monológoch s Bohom, ktoré sú pre neho zároveň formou očisty a rýchlou retrospektívou zásadných a zlomových okamihov jeho života. Po nich sám a pokojný na kraji lesa umrie. To čaro Knulpa spočívalo v tom, že dával ľuďom radosť, ale najmä im pripomínal trochu clivoty po slobode, ktorú mešťan alebo dedinsky usadený človek prestal zažívať. Nebyť ľudí ako Knulp, by sa takýmto ľuďom zrejme zo života úplne vytratili. Knulp bol pripomenutím, že sloboda tu stále je a možno práve ona pomáhala usadeným ľuďom integrovať pocit intrapersonálnej slobody aj tam, kde by inak nevyrástla.

Dnes to vidím aj na sebe. Žijem usadený ale poctivý život. Keď sa ale stretnem s človekom, ktorý práve organizuje mesačný trip autom do hlbokej strednej Ázie, zacítim clivotu. Clivotu, ktorá ma trochu posúva za mojou vlastnou slobodou.

(.., 952, 953, 954, ..)

Hermann Hesse