Vyberte stranu

Philip Marlowe je pre mňa zvláštna postavička prežívajúca vo svojich protikladoch. Potrpí si, aby dobre vyzeral, prekvapujúco je veľmi dobre zorientovaný v starožitnostiach, vie viesť inteligentné diskusie a vie sa ovládať. Pije, aj keď šoféruje, má morálne zásady, ktorými sa rád pochváli, hoci sú ako vytiahnuté zo smetiaka, a drsnou detinštinou si hovorí Čmuchal.

Táto postavička je súkromný detektív, ktorý ma vyriešiť zadaný prípad. To by bolo fajn, len keby som z celej knihy nemal dojem, že v jednom kuse zakopáva o riešenia, o ľudí, ktorí súvisia s jeho prípadom a nemusel ani na sekundu použiť svoju zjavnú inteligenciu, aby posunul prípad dopredu aj vlastnými silami. Jeho detektívne schopnosti v podstate neexistujú, a celkom výstižne ich sám v jednej časti knihy opisuje slovami: „Ja nie som Sherlock Holmese.“. To má pravdu. Mohol by mu robiť akurát tak sekretárku. Detektívna práca a schopnosti Philipa Marlowa derivujú na šikovné diskusie a kľučkovanie v nepríjemných situáciách, detektívna veda tu prakticky neexistuje a jeho tvorca, Raymond Chandler, mu tento detektívny luxus doprial ako keby si hýčkal svojho miláčika. Marlowe je taký napomádovaný soft-detective.

Na detektívkach nemusím jednu vec, keď sa na konci príbehu vrah alebo obvinený, ku všetkému prizná a porozpráva celý príbeh, bez toho, aby detektív musel prstom pohnúť. To sa stalo aj tu. Iste, stalo sa tak aj v mnohých iných, dokonca aj Sherlockovi Holmesovi, ale česť výnimkám, len si v rýchlosti na žiadne nespomeniem.

Každopádne pri tejto knihe sa mi stalo to isté, čo pri marlowovských poviedkach, ktoré som od Chandlera počúval pred piatimi rokmi – strácal som sa v nich, pripadali mi zbytočne rozvláčne a prehnane až nutkavo detailizovali. Aspoň boli realistické, to sa musí uznať. Prečo je ale pre prípad alebo pre knihu tohto typu dôležité, aby som vedel o farbe stola alebo akým ornamentom je vyrývaný, akej farby je kreslo, do ktorého si detektív sadá a podobne, to fakt netuším. Pre mňa sú to len nezmyselné bláboly, ktoré ma odvádzajú od deja a zavadzajú mi pri čítaní. Pripadalo mi to ako rozťahaný denník obsedantného detektíva alebo ako strojená výpoveď pred súdom, kde s kamennou tvárou a bez výrazu akejkoľvek emócie či empatie v neuveriteľných detailoch rozpráva, ako sa to celé stalo. Proste vyrozpráva takú záplavu nekontaktných slov, až donúti svoju vlastnú pointu, to čo chce Chandler ústami Marlowa povedať, z knihy vysublimovať.

Nepochopil som ani to, prečo sa táto kniha volá Večný spánok. V knihe som nenarazil na žiadnu paralelu či odkaz. Ak tam aj bola, tak mi asi ušla. Bude sa mi asi asociovať len so zaspávaním, s takým tým bdelým snením, lebo aj keď som ju počúval, akosi som ju v tom bdelom snení asi prepočul. Bola pre mňa ako biely šum. Je to jasné, Raymond Chandler nie je moja krvná skupina.

(.., 1008, 1009, 1010, ..)

Share This