Vyberte stranu

Kniha spočiatku očarí každého nadšenca Space Opery. Okamžite vykresľuje prekrásny pohľad na skolonizovanú galaxiu. Jej mocenskú štruktúru tvorí Ríša na čele s Cisárom sídliacim na Trantore, planéte v centrálnej časti galaxie. Cestuje sa rýchlejšie ako svetlo, čo je v zásade nevyhnutnou podmienkou pre kolonizáciu takéhoto nesmierneho rozmeru. Existuje tu nový vedný odbor psychohistória, ktorý umožňuje predpovedať budúcnosť v širšom spoločenskom kontexte a práve ona naštartuje príbeh, ktorého ústredný motív je krásne jednoduchý.

Najuznávanejší psychohistorik doby, Hari Seldon, predpovedá zánik Ríše a zároveň navrhuje, ako tomu možno predísť, alebo skôr zmierniť fatálne dopady nezvratného rozpadu Ríše. Príčinou úpadku Ríše je krátkozraká politika, spohodlnenie či odcudzenie sa politickej elity od zvyšku Ríše, ale najmä ignorácia vedy. Seldon navrhuje, aby bola založená Nadácia, ktorej jediným cieľom bude zhromaždiť kompletné vedecké poznatky vo forme encyklopédie, ktorá po zániku Ríše a chaose, ktorý v celej galaxii nastane, bude akýmsi svätým grálom ľudstva a pomôže vytvoriť novú Ríšu. Bez Nadácie sa tieto poznatky roztratia po galaxii, a ich rekonštrukcia a najmä obnova Ríše podobných rozmerov tej existujúcej Seldon vyčíslil na obdobie temna trvajúce 30000 rokov.

Po tom ako sa k tomu dospeje a Ríša povolí založenie Nadácie na okraji galaxii v akejsi šedej zóne, sa kniha začne značne politizovať. Od tohto okamihu sa môj dojem, že čítam skvelú SCI-FI začal deformovať, až som skončil s predstavou, že je to skoro triviálna projekcia postfeudálno-renesačného života do ďalekej budúcnosti, ktorú ľahko spraví hocikto z kníh doby Stendhala alebo Dumasa, ak namiesto dedín, miest a kráľovstiev bude hovoriť o planétach a slnečných sústavách, a namiesto kočov a mečov bude hovoriť o vesmírnych lodiach a blazeroch. Všetko ostatné môže ponechať. Všetku tú renesačnú politiku vtedajších kráľov, kniežať či statkárov s ich dobovými problémami, len poprepisuje jednoduchým konverzným slovníkom a vznikne niečo obdobné Asimovej Nadácii. Trochu preháňam, ale takto mi to naozaj pripadalo a sklamalo zároveň. Po toľkých odporúčaniach, ktoré som na knihu mal, som čakal oveľa viac. Núti ma to porovnať ju so Solarisom Stanisława Lema, Rámom či Odyseou Arthura C. Clarka alebo knihami Philipa K. Dicka a musím smutne konštatovať, že Nadácia pre mňa do tejto spoločnosti nepatrí.

Kým som Nadáciu nezačal čítať, mal som v pláne, že si prečítam celú sériu, ale pravdepodobne som touto knihou aj skončil. Možno ešte skúsim nejakú inú knihu od Asimova, lebo taký Stratený robot bolo pekné čítanie, ale už od toho veľa nečakám. Čo je možno napokon aj dobre.

Chvíľu som uvažoval v akom čase sa Nadácia odohráva. Najprv mi to vychádzalo približne na 12000 n.l., ale potom som si uvedomil, že je to vlastne 12000 rokov Galaktickej ríše, čiže iného letopočtu a nič sa nehovorí o tom, kedy Ríša vznikla. Napokon som ale z odkazov na atómovú energiu vydedukoval, že je to okolo 50000 n.l. a teda samotná Galaktická ríša vznikla niekedy okolo 40000 n.l., čo je z pohľadu toho, že ľudstvo dokázalo osídliť celú Galaxiu hádam aj málo, ale zase z pohľadu samotného textu knihy a jazyka, ktorý Asimov zvolil, strašne veľa.

Ak totiž Asimov zasadil príbeh do takto šialene vzdialenej doby a ľudstvo rozosial po celej galaxii, tak neostáva len nechápavo krútiť hlavou nad tým, ako môže používať tak archaický jazyk. Na každom kroku som narážal na slová ako mikrofilm či film, inzulín, operáciu slepého čreva, skalpel, rakovinu, fosílne palivá či dokonca sa tam objavila vzduchovka a vo forenznej analýze sa stále využívali odtlačky prstov. V roku 50000? Každým takým slovom som zabil ďalší klinec do rakvy Nadácie. Ostáva mi len veriť, že to bolo zlým českým prekladom. Ale priznajme si, koľko kníh sa prekladá do slovenčiny. Je toho na zaplakanie málo a samotná Nadácia v slovenčine zrejme doteraz ani nevyšla. Chýbala mi tu proste Dickova ľahkosť. Ten s budúcnosťou pracoval a opisoval ju akoby v nej naozaj žil a nepotreboval na to 50000 rokov, stačilo mu 50.

Niečo mi ale Nadácia predsa len dala. Najprv to bola Asimovova predstava, že akademici alebo vedci majú moc ovládnuť svet a vládnuť mu jediným správnym spôsobom. Táto predstava ma prinútila o tom uvažovať a hoci sa spočiatku zdalo, že je to zo strany Asimova utópia, neskôr sa ukázalo, že si celkom dobre uvedomoval, akým nástrahám a konfliktom by takéto vládnutie čelilo. Sedieť na oboch stoličkách naraz nie je pre vedcov jednoduché už len preto, že veda už zo svojej povahy človeka absorbuje skoro celého a aj na jeho intelektuálny potenciál má také požiadavky, ktoré sú neraz skoro nekompatibilné so spoločenským životom, na záujem o ktorý si zase uzurpuje politika skoro výhradné právo.

Tiež som o knihe chvíľu uvažoval, že z určitého pohľadu sa na ňu dá pozerať ako na rozprávanie o časovom paradoxe, ktorý vzniká pri cestovaní v čase. Tu tak trochu z opačného konca. Hari Seldon poznal budúcnosť Ríše na niekoľko tisícročí dopredu s presnosťou blížiacou sa 100%. A hoci to bola budúcnosť más a veľkých spoločenstiev, do určitej miery mi psychohistória pripadala ako cestovanie v čase, aj keď v akomsi nostradamickom zmysle a so šikovným vyhnutím sa filozofickým úvahám o osobnej slobode jednotlivca.

Záverom. Nadácia mi priniesla niektoré nové nápady, s ktorými som sa inde nestretol, ale topil som sa v zbytočnom archaizme a politikárčení. Pozoruhodné ale je, že Asimov v celej galaxii nenarazil na inú formu života …

(.., 1007, 1008, 1009,..)

Share This