Vyberte stranu

Knihu spomínajú Alexander Solženicyn aj Varlam Šalamov, obaja bývalí väzni Gulagu a obaja ju svojím spôsobom kritizovali. Začalo ma teda zaujímať, v čom sa ich pohľady odlišujú. Na jednej strane autentickí väzni, na druhej strane jeden z najvplyvnejších literárnych autorov vôbec.

Už tu na začiatku som spravil dve chyby. Prvá, ako som neskôr zistil, bola v tom, že Dostojevskij v Mŕtvom dome nepopisuje sovietske Gulagy, ale väznice ešte z čias cára Mikuláša I. Moja druhá chyba spočívala v mylnom predpoklade, že Dostojevskij popisuje pre seba fiktívnu realitu. Pravdou však je, že v rokoch 1849-1854 bol na Sibíri väznený ako proti-cárovský politický väzeň. Takže rovnako ako Solženicyn a Šalamov bol autentickým väzňom, len v inej dobe. Po tomto zistení som stratil svoju prvotnú motiváciu, ale urobil som si aspoň porovnanie týchto dvoch režimov.

V cárskych väzniciach nebol taký tvrdý režim ako v Gulagoch. Práca (katorga) bola nenáročná (cit. z I. časti II. kap.: „Mužík na slobode pracuje snáď ďaleko viac, …“) a nebolo nezvyčajné, že sa väzni dlhé chvíle nudili, kým v Gulagoch priam vysilujúca a otrokárska práca ich fakticky zabíjala. Cárski väzni si niekedy z tej nudy krátili čas prácou aj v noci. Pre väzňa v Gulagu bola noc vytúženým časom, kedy sa mohol aspoň na pár hodín zastaviť a oddýchnuť si. Dostojevskij popisuje, že väzni mali pomerne dostatok jedla, kým v Gulagoch bol každodenný prídel presne vymeraný, ale bol taký nízky (podobne ako v nemeckých koncentračných táboroch), že nevyhnutne viedol k podvýžive a tríznivej smrti. Cárski väzni si mali čo obuť, obliecť, neexistovali transporty z väzenia do väzenia, bola tam síce jednoduchšia ale oveľa dostupnejšia lekárska starostlivosť. Nečudo, že sa Solženicyn aj Šalamov z Dostojevského knihy v podstate vysmievali a snažili sa od nej aj od jeho doby jasne dištancovať.

Čo povedať k samotnej knihe? Kniha sa dá prečítať aj s vypnutým mozgom, keď to tak odľahčím a niekde je to aj nevyhnutné, pretože mnohé mnohoslovné opisy a záplava slov, ktoré človek musí prečítať, kým sa dostane k jadru veci, je zavše až otravná. Nebavilo ma to. Preto som to aj čítal pol roka. Tešil som sa, ako ju odložím, ale bolo v nej aj čosi, na čo mi ostane spomienka alebo skôr obraz, na ktorý sa asi nedá zabudnúť. Tá absurdná scéna z prepchatých kúpeľov, kam si raz za dlhú dobu chodili väzni spraviť hygienu. Nepopísateľné.

(.., 1044, 1045, 1046, ..)

Share This