Ku Kolymským poviedkam ma bezprostredne priviedlo Súostrovie Gulag. V povodí Kolymy, na ďalekej arktickej Sibíry, sa stavali pracovné tábory najmä kvôli surovinám. Tie ťažili väzni, ako inak. Utiec nebolo kam. Väzni to vedeli veľmi dobre. V zime tu klesajú teploty pod -50°C a široko ďaleko len divočina, permafrost a tundra. Šance na prežitie tu boli úboho nízke, ešte nižšie ako v táboroch, kde už boli aj tak dosť nízke. V nich zastavovali prácu, až keď teplota klesla k -60°C. Dovtedy sa muselo robiť, prežívať mučivý chlad a neutíchajúci hlad. Z týchto poviedok vanie najmä to, chlad a hlad. Všetko ostatné je podriadené úsiliu zbaviť sa ich, alebo ich aspoň na chvíľu zmierniť.
Poviedky vedia dobre zbystriť a zamieriť pozornosť aj na úplné maličkosti a hoci sú ako zbierka pestrou kronikou bežného života väzňa na Kolyme, tie detaily tu majú obrovskú výpovednú hodnotu. To ako si Šalamov všímal, že kosodrevina predpovedá počasie alebo aké šťastie prežíva väzeň, keď dostáva malú porciu sleďa a vychutnáva si jeho každučký kúsok, to sú fascinujúce okamihy. Neostane po nej ani šupina, ani kostička, nič. Sú to pre väzňa jediné existujúce poklady. Všetky tieto malé, každodenné udalosti si budem pamätať ešte dlho. Po zbierke poviedok Ilustrovaný muž od Raya Bradburyho je toto zbierka, na ktorú budem spomínať určite aj o pár rokov. Aj odtiaľ si dodnes spomínam na príbeh o malom dievčati, Margot, ktorá sa na Venuši nedočká vytúženého pohľadu na slnečný svit. Tak aj tu. Kosodrevina, slede, chlad a hlad, a pokora pred tým, čím žili títo ľudia. Aký je tábor? To nech rozpráva sám Šalamov.
Úryvok z poviedky Červený kríž: „Tábor je absolútne negatívna škola života. Nič užitočné, potrebné si odtiaľ nik neprinesie, ani sám väzeň, ani jeho náčelník, ani jeho ochrana, ani náhodní svedkovia – inžinieri, geológovia, lekári – ani náčelníci, ani podriadení. Každá chvíľa v tábore je stratená.“ alebo úryvok z úvahy Próza: „Tábor je negatívnou skúsenosťou od prvej do poslednej hodiny. Človek by ho nemal poznať, ba ani o ňom počuť. Nijaký človek sa po návrate z tábora nestane lepší ani silnejší. Tábor je negatívna skúsenosť, negatívna škola, vnútorný rozpad pre všetkých – náčelníkov a väzňov, eskortu a divákov, okolidúcich a čitateľov beletristiky.“, „Tábor mohol podnietiť a podnecoval len nenávisť a odpor k práci.“
Nedá sa s tým nesúhlasiť. Nesúhlasiť s tým majú aj tak právo len tí, ktorí boli rovnako ako Šalamov, väzňami. V jednom som ale našiel odlišný názor. Šalamov sa svojho času domnieval, že to čo mal každý Gulag napísané nad vstupom do tábora, bol vrchol cynizmu a Berija v ňom prevyšoval aj Hitlera. Bolo tam vraj napísané: „Práca je dielo cti, slávy a hrdinstva.“. Šalamov sa domnieval, že v nemeckých koncentračných táboroch tam mali citát z Nietzscheho: „Každému, čo mu patrí.“. Dnes ale dobre vieme, čo tam bolo napísané: „Arbeit macht frei.“ čo nepotrebuje komentár.