Vyberte stranu

Keďže som vyrastal v ére, v ktorej Arnold Schwarzenegger žal najväčšiu slávu, mali na mňa a na moju generáciu jeho filmy veľký vplyv. Dodnes som presvedčený, že to bol dôvod, prečo sa jeden z mojich bývalých spolužiakov čiastočne premenil na Terminátora. Výraz tváre bez emócií, strojová sila a málo slov. Nie je to nič prekvapujúce. Ja som sa „opičil“ po mnohých iných postavách z filmov a seriálov. Raz som chodil do školy oblečený v bielom, aby som sa podobal Martymu Hopkirkovi, robil som si luky ako Winnetou, klikoval som, aby som bol ako Bruce Lee, atď.

Bola to éra, kedy som vnímal súťaživosť medzi Arnoldom a Silvestrom Stallone podobne, ako medzi Depešákmi a Metalistami ešte pár rokov pred tým. Popri nich tam bol ešte Van Damme a samozrejme legendárny Bruce Lee, ale to bolo asi tak všetko. Schwarzenegger ma nikdy nemotivoval ku kultúre tela, vždy mi bola bližšia práve mrštnosť Bruce Leeho, ale jeho filmy ako Conan the Barbarian (1982), Conan the Destroyer (1984), Terminator (1984), Predator (1987) a Terminator 2 (1991) sú filmy, ku ktorým sa rád vraciam aj po rokoch. Ostatní Terminátory, ktorí prišli potom, okrem celkom podareného Salvation (2009), mi pripadali ako vtip a z ostatných filmov, ktoré natočil si veru nespomínal na žiaden, ktorý by stál za reč. Jedine možno séria Expendables, ktorú ale považujem za experiment podobný sérii Ocean’s Eleven.

Kniha má v nadpise ešte uvedený dodatok „Môj neuveriteľný pravdivý životný príbeh“ a bez preháňania je presne o tom. O živote človeka, ktorý je iného levelu než bežní ľudia. Dosiahol tak neuveriteľné veci, že mi to príde absolútne z iného sveta. Ani mu nedokážem závidieť.

V knihe sa možno dočítať, aký je rozdiel v tom, keď človek buduje svoje telo a keď sa tomu snaží aj porozumieť. Nestačí robiť len brutálne série s ešte brutálnejšmí váhami. Treba svojmu telu rozumieť. Tomu ako a na čo reaguje a na čo už nie. Toto Arnold pochopil a pochopil to aj v iných oblastiach, do ktorých sa pustil. Tvrdí, že za jeho úspechom je vždy jasne stanovený cieľ a následná vytrvalá práca k jeho dosiahnutiu. Keď cieľ dosiahne, určí si nový cieľ. Ciele si dával, keď chcel získať titul Mr. Olympia, dával si ich, keď sa chcel stať filmovou hviezdou, keď chcel vyštudovať univerzitu, keď sa chcel stať úspešným podnikateľom v realitách aj keď chcel vstúpiť do politky a stal sa Guvernérom štátu Kalifornia. Niekedy som síce mal pocit, že sa na niektorých miestach potreboval sám seba presvedčiť, že to čo spravil, spravil preto a preto, akoby dôvody prečo tak robil, vymyslel až neskôr, inokedy som mal zase pocit, že príliš opatrne vyberal slová, ale nečudoval by som sa tomu, ak by to tak bolo. Mal a má veľký vplyv. V knihe píše o vplyvných ľuďoch a preto istá korektnosť na úrok autenticity je úplne pochopiteľná.

Jeho rada je prostá a perfektne zmysluplná. Žiaľ, mnohí z nás nevieme ani len začať – dať si cieľ, začať pracovať so svojím životom na dlhodobej báze, byť jeho architektom. Nieto ešte dosiahnuť nejaký cieľ a byť úspešným. S cieľmi je to ale náročnejšie, ako by sa možno zdalo. Niekto si dáva ciele recipročne. Niečo dosiahne a potom vyhlási, že toto bol jeho cieľ. Iný si dá za cieľ zabehnúť stovku pod 9 sekúnd! Iste, povie si – všetko sa dá dosiahnuť, len treba chcieť! Zabehnúť stovku pod 9 sekúnd je parádny cieľ, ale väčšine z nás to nebude dávať žiaden zmysel. Cieľ musí byť nám živým a stále prítomným atraktorom. Toto som pochopil už dávno. Sú tu minimálne tieto tri veci, v ktorých by si mal človek vybudovať jasnú predstavu a následne ju ďalej zdokonaľovať. A čím skôr, tým lepšie. Po prvé je to pochopenie, z čoho sú vytvorené základy našich potrieb, po druhé je to pochopenie, kde sú hranice našich kognitívnych schopností a po tretie je to práve spomínaný manažment cieľov. Táto kniha ma teda v tom treťom len ubezpečila a hoci ma nikam nepotiahla, je skvelá a rozhodne stojí za prečítanie. Arnoldov život je vskutku neuveriteľným príbehom.

(.., 1056, 1057, 1058, ..)