Treblinka 2003

Treblinka 2003

Treblinka je malá dedinka asi 30km východne od Varšavy. Treblinka bola aj nacistami vybudovaný vyhladzovací tábor.

Krátko pred tým ako som navštívil Terezín, sa mi do rúk dostala autobiografická kniha od Richarda Glazara – Treblinka, slovo jak z detské říkanky. Tento pán prežil nacistický vyhladzovací tábor Treblinku. I keď je bez preháňania o hrozných veciach, je smutným, ale aj krásnym čítaním vynikajúco napísaného a skutočne prežitého života. Moje odporúčanie tu asi nemá veľkú váhu, ale rozhodne ju odporúčam.

Trochu upresním aký je rozdiel medzi koncentračným a vyhladzovacím táborom, pretože niekto by tieto pojmy mohol chápať ako synonymá. Koncentračne tábory boli tábory, kde sa sústreďovali väzni, ktorých buď nechali pracovať, buď si ich nacisti nechali na lekárske alebo iné experimenty, alebo to boli proste väznice, kde rôznymi spôsobmi mučili a vypočúvali väzňov, resp. ich neskôr transportovali niekam inam. Veľmi závisí na lokalite. Najhoršie na tom bolo Poľsko. Ľudia, ti ktorí mali šťastie, tu prežívali rádovo niekoľko mesiacov. Väčšina koncentračných táborov mala aj plynové komory a krematória, ale niektoré ich nemali, napríklad koncentračný tábor v Seredi bol určený hlavne na sústreďovanie ľudí, ktorých následne prevážali do niektorého väčšieho koncentračného tábora. Skrátim to. Naproti tomu vyhladzovací tábor bol určený len na jeden jediný ciel – zabíjanie. Ľudia sa tu dožívali maximálne jeden deň. Treblinka bol takýmto vyhladzovacím táborom.

Teraz na mieste, kde kedysi bol tábor Treblinka, nie je skoro nič. Je tam pekný les, je tam lúka, na ktorej stáli baráky, je tam obrovská jama, v ktorej nechávali nacisti pracovať svoj „stály personál“. Do Treblinky prichádzali transporty z celej Európy a proces bol vždy ten istý. Ľudí nechali vystúpiť z nákladných vagónov, oddelili mužov od žien a detí, nechali ich ukladať batožinu, ktorú doniesli a medzi časom ich začali púšťať do plynových komôr. Starých ľudí, aby nebrzdili postup radu, odvážali do „nemocnice“. Denne niekoľko tisíc ľudí. Niekedy vyhladili celé okresné mesto.

Treblinka fungovala „len“ čosi viac než jeden rok, ale počtom zavraždených sa skoro vyrovnala Oświęcimu, ktorý fungoval skoro štyri roky!

Prechádzal som po Treblinke, bolo krásne letné počasie, po boku hŕstka blízkych priateľov a ja som na každom kroku hľadal stopy činnosti po Richardovi Glazarovi. Akoby mi bol priateľom z minulosti, za ktorým som sa teraz vrátil. Prechádzal som po lese a pozeral som sa pod nohy či náhodou nenájdem zlatý gombík alebo čosi cenné, čo si tu väzni ukrývali pre prípad, keby sa im podarilo utiecť. Stál som na mieste, kde pred päťdesiatimi rokmi zastavoval dlhý vlak. Išiel som smerom k plynovým komorám, po ktorých je tu len spomienka vyrytá do kameňa. Cítil som ako vedľa mňa vystrašene ľudia cupitajú niekam, nevediac kam. Len ja som to vedel. Tlačenica, okolo brešúce psy, pobehujúci väzni, postávajúci nacisti a hlučná vrava od vlaku miešajúca sa s krikom. Výstrel. Vrava na chvíľu utíchla, potom nárek, znovu výstrel. Už sa nikto nikam neobzerá, len poslušne cupitá s ostatnými v dlhom rade pod zem. Prihováram sa jej. Hovorím jej, aby sme tam nešli. Hovorím jej, čo ju tam čaká, ale ona mi neverí. Hovorím jej, aby tlmočila moje slová týmto ľudom a premohli sme ozbrojenú menšinu, ale ona ma už vôbec nevníma. Akoby som tu ani nebol. Ako je toto možné, čo naozaj chcete všetci umrieť, čo nevidíte, čo mi naozaj neveríte? Veď vám chcem pomôcť?! Nevšímajú si ma. Akoby som tam nebol. Ale ja som tam bol. Bol som tam, stál som tam, ale tak ako ten strom a tá tráva, aj keď tu boli a sú, bol a som tu aj ja v inom čase, v čase, keď sa z tohto môžem len učiť. Za lesom počujem hukot stroja. V pobehujúcom dave ľudí spoznávam priateľa, ktorého som hľadal, Richard! Poteším sa. Zakričí na mňa a ukáže mi rukou, aby som už išiel, že by sme už mali ísť, lebo Dana je už pri aute a čaká. Už idem ..