Richard Glazar prežil vyhladzovací tábor Treblinka. Čítal som niekoľko autobiografií ľudí, ktorí prežili holokaust, ale táto bola pre mňa zatiaľ najsilnejšia. Možno aj preto, že bola prvá svojho druhu, ale možno aj preto, že jednoducho Treblinka nebola len miestom smrti, ale skôr továrňou na smrť. Továrňou, ktorá ako iné továrne v priemysle chcú byť čo najefektívnejšie, bola vo svojom odvetví efektívna. Je potom neuveriteľné, že sa niekomu podarí toto šialenstvo prežiť. Okrem toho, že je v knihe množstvo faktov a popisov strašných udalostí, ktoré určite nie sú vhodné pre slabšie povahy, má kniha strhujúci príbeh.
Mňa osobne kniha hlboko zasiahla. Navyše to bolo v čase, ktorý pre mňa nebol zrovna jednoduchý. Najprv som túžil napísať Glazarovi sústrastný list, ale nedokázal som nájsť správne slová. Žiaľ v tom čase, čo som vtedy nevedel, už nebol 4 roky medzi živými. Vnútorne som sa revanšoval aspoň tým, že som svoje pohnutie popísal v zápočtovej práci z Kognitívnych vied, kde mojím zadaním bolo napísať esej o kapitole A Loss For Words z knihy Terrenca W. Deacona: The Symbolic Species.
Snaha prežiť a poznávanie
Začínajúc čítať zložitý anglický text, pozostávajúci len z čosi cez dvadsať strán, z ktorého som nepoznal vyše štyristo slov, som nedúfal, že sa mi podarí pochopiť jeho myšlienku. Možno by sa mi to ani nepodarilo, keby nebol práve o význame slov.
Existujú isté analógie medzi významom slov ľudského jazyka a napríklad dorozumievaním sa zvierat. Už samotný fakt, že sa zvieratá dorozumievajú nie je triviálnym, a mnohí biológovia toto tvrdenie neustále potvrdzujú. Ide o komunikácie na rôznych úrovniach – verbálnej, neverbálnej, komunikácii postrádajúcej syntax, gramatiku, zvukovej komunikácii či komunikácii pomocou gest. A o čo ide v skúmaní týchto jemností poznávania? O to aký je princíp poznávania, učenia sa. Nielen o charakteristiky a metódy poznávania človeka, ale teória sa snaží ísť ďalej a hľadieť na schopnosť človeka učiť sa len ako na jednu z foriem učenia sa. Toto, ako sa dá očakávať, prináša nové obzory pre teóriu a vnáša do nej charakter vedy.
Verím, že jeden príklad, kde sa človek stal skoro zvieraťom, a preto aby prežil sa musel učiť žiť v novom prostredí, prinesie zaujímavý pohľad pre problematiku poznávania. Príklady, s ktorými som bol oboznámený v 2. kapitole knihy The Symbolic Spieces, poskytovali analógie medzi rôznymi stupňami schopností učiť sa zvieraťom a človekom, dospelým človekom a dieťaťom, cicavcami a ostatnými zvieratami. Verím, že tento príklad poskytne obraz o situácii a pridá trochu to svoje, kde je dospelý a zrelý človek, ktorý už vie jeden jazyk, vie aj to, ako sa ho naučil, v situácii, kde sa musí v besilom tempe učiť nielen nový jazyk, ale aj novým pravidlám, vnímať svoje okolie a extrahovať z neho len to, čo je dôležité pre jeho ďalšie prežitie. Prečo sa mi zdá tento príklad vhodný k diskusii o tejto téme? Pretože si myslím, že okrem toho čomu nerozumiem v chovaní sa zvierat, je už len snaha prežiť. Myslím si, že zvieratá sa predovšetkým učia prežiť a to z núdze. Zrejme aj človek, i keď u neho nejde len o fyzické prežitie, ale aj o sociálne prežitie v spoločnosti a morálne prežitie voči sebe samému. Myslím, že každá informácia o poznávaní vynútenom z takýchto snáh je tak povediac „z druhej ruky“, až kým sa to človek nedozvie od iného človeka. Vtedy je to síce tiež „z druhej ruky“, ale už sa neprekračuje priepastná bariéra medzi živočíšnymi druhmi. Takýto príklad sa mi naskytol v knihe od Richarda Glazara: Treblinka, slovo jak z dětské říkanky, kde poskytuje svedectvo z Treblinky.
Len krátko o tom akým prostredím Treblinka bola. Počas 2. svetovej vojny to bol štrnásť mesiacov funkčný vyhladzovací tábor pri východných hraniciach Poľska. Richard Glazar tu žil približne rok až do doby, keď sa mu podarilo utiecť a práve, so všetkou úctou, on bude vystupovať ako príklad učenia sa človeka z núdze o život. Pred Treblinkou bol len bežným človekom, po nej sa stal súčasťou histórie Holokaustu.
Príchod do Treblinky bol poznamenaný akútnou zmenou prostredia. Bol okamžite nasadený na celodennú a v každom okamihu vyčerpávajúcu prácu s prísnym dozorom, ktorý neustále hrozil smrťou. Práve tu je motivácia naučiť sa, zabudnúť a nevšímať si iné než, čo bude nutné v mene prežitia. Kľudne možno povedať, že jediné čo mu ostalo z toho pôvodného človeka, ktorým bol, bola jeho túžba žiť a snaha preto urobiť čokoľvek. Čokoľvek tu znamená vzdať sa morálky, sýtosti, pokoja, súkromia, ticha, hudby či úcty. V Treblinke cez rôznorodosť občianstva tu koncentrovaných a prežívajúcich ľudí, neexistoval okrem „úradného“ nemeckého jazyka žiadny známy. Vznikol však spletenec Poľštiny-Slovenčiny-Češtiny-Ukrajinštiny-Nemčiny, jazyk, ktorý s kľudným svedomím možno nazvať „Treblinkou“. Kostra tohto jazyka sa opierala o slová úzko späté s prežitím, s tým čo bolo treba na prežitie vedieť. Bolo treba rozumieť tomu čo dozorcovia hovoria. To mu najprv bolo jasné len z gest, mimiky a tónu hlasu a z pozorovania iných, ktorí sa ocitli v podobných situáciách, v ktorých sa mohol ocitnúť každý. Samozrejme, že vznikali aj nové pojmy ale gro tohto jazyka bola téma prežitia. Verbálna komunikácia však nebola jediná. Kvantum veľmi dôležitých informácií, ktoré sa nemali dostať k ušiam členov SS, sa prenášali gestami a posunkami.
Podstatným na tomto príklade je, že celý tento organizmus – Treblinka, každej svojej zložke neodbytne vnucoval dojem, že pravidlá neexistujú. Toto mi veľmi pripomína stav zvieraťa v prírode a práve v tomto vidím, že príklad je k téme trefný. Keď si to tak preberieme, možno zistíme, že človek, ktorý už začal žiť v Treblinke je trochu podobný práve narodenému zvieraťu. Začína poznávať svet a začína tým, čo mu káže jeho vrodená povaha. Iste je tu zrejmý rozdiel, pretože človek so svojimi predispozíciami začne rýchlejšie aj prostredím „vládnuť“ než to zviera, avšak si treba uvedomiť, že toto prostredie – Treblinku – tento vygenerovaný umelý svet, vygeneroval človek, ktorý najlepšie vie ako prekaziť akúkoľvek snahu človeka vládnuť. Tak isto ani zviera v podstate nikdy prírodu neovládne. Poznáva ju, čerpá z nej informácie, ktoré potrebuje k životu, ale nikdy nebude môcť meniť pravidlá.
Učil sa vďaka odozve Treblinky. Videl čo spôsobuje smrť jeho spoluväzňom, videl čo spôsobuje prežitie a vďaka tejto odozve získaval cenné informácie.
V Treblinke neexistovalo ospravedlnenie za to, že by niečomu nerozumel a aj toto je veľmi podobné nekompromisnosti prírody. Sem tam sa síce stalo, že sa nad tým len kývlo rukou, ale temer vždy neporozumenie končilo smrťou.
Nové slová vznikali spájaním jazykovej rôznorodosti a ich zmysel bol vždy jasný – vlastne ich zmysel, pojem slova vznikal súčasne ako samotné slovo. Slovo „lazaret“ sa možno zvyčajne spája s predstavou nemocnice, tu sa však ním chápalo miesto, kde sa končil život guľkou z revolveru. Nikto nechcel navštíviť lazaret, keď bol chorý. Slovo „kúpeľ“ sa zvyčajne spája s očistou tela, ale tu znamenalo miesto, kde sa končil ľudský život udusením v plyne. A ďalšie a ďalšie príklady, ktoré tvorili jazyk Treblinku.
Krik a streľba bola na dennom poriadku, ale vždy to znamenalo peklo. Z každej takejto scény sa každý snažil poučiť, vystrašenými očami skúmal všetky detaily, ktoré boli prístupné.
Človek nutne musel rozumieť všetkým veciam, čo je rukopis človeka. Žiadne zviera v analogickom prostredí ku Treblinke v prírode by neprežilo, pretože by sa naučilo pri práci bežať a na tie a tie príkazy urobiť to a to, ale nikdy by nevedelo postihnúť druhy situácií, nezvem ju náhodami, pri ktorých Treblinka dajme tomu vyžadovala dôvtip, prácu s pojmami, inteligentné kombinácie a tvorenie nových záverov. Toto zvieratá nevedia. Možno by však prišli na riešenia, o ktorých človek zasa ani neuvažoval, využili by zasa tie svoje prednosti.
A hypotéza na koniec. Možno jediné čo zvieratá na svojom začiatku vedia je, že teraz v tomto okamihu žijú a umrieť nechcú. Potom pomaly ako získavajú skúsenosti týkajúce sa prežitia zisťujú, čo je to vlastne ten pud sebazáchovy, čo je to vlastne sebazáchova. Zdetailňujú chápanie prežitia podľa toho, ako v tomto svete žijú, zisťujú, že prežívajú a zároveň sa učia. Teda na začiatok chuť žiť a až neskôr zisťujú ako na to.
(…, 0019, 0020, 0021, …)