Vyberte stranu

Na tento film som sa tešil hlavne kvôli Gary Odlmanovi. Už dávno som ho nevidel v dobrom filme a táto rola dávala príležitosť vyniknúť herectvu. Herectvu hociktorému hercovi, ale jeho asi obzvlášť. Viac než Winstona Churchilla mi niekedy pripomínal Grófa Draculu z roku 1992, ale myslím, že každý kto Coppolovu Draculu videl, sa mu Oldmanove stvárnenie nezabudnuteľne pôžitkárskeho a stareckého výrazu Draculu muselo nezmazateľne vryť do pamäti, takže to nie je také prekvapujúce. V tomto filme to ale Oldman rozbalil tiež.

Bez pochybností som uveril tomu, čím si Churchill musel v prvých dňoch svojej vlády prejsť. Nielenže musel vykonať ťažké rozhodnutia, ale hlavne ich uviesť do života v politicky nesúrodom vnútornom aj medzinárodnom prostredí. Jeho silou ale bola pevná viera v národ a napokon celkom logická. Logika ale v tomto prípade zlyhala, lebo logickým sa zdali aj mierové rokovania. Tie síce Churchill odmietal a odmietol, a film aj túto časť histórie vyrozprával tak, že ak by sa udiali, Británii by to uškodilo a Nemecko by bolo ešte suverénnejšie ako bolo, ale ktovie? Každopádne viera v národ bola pre mňa jednou z hlavných odkazov Churchilla z tohto filmu. Akoby mi hrdo hovoril: „Pozrite sa, ako mi Briti veríme v seba!“

Film dejovo úzko súvisí s operáciou Dunkirk a aj rovnomenným filmom, ktorý som videl len prednedávnom a tak mi doplnil obrázok o situácii, ktorú som doteraz sotva registroval. Ak by som si ale znovu mohol vybrať, tak Dunkirk by som si pozrel až po tomto filme.

Podobne ako s iných filmov o veľkých historických osobnostiach, som aj tu pochopil, že tak zlovestné dejinné udalosti ako vojny, sú zvyčajne vecou a rozhodnutiami úzkej skupiny ľudí, ak nie dokonca jednotlivcov. Neprekvapuje ma to, ale ani neviem prečo ma to robí smutným.

(.., 2118, 2119, 2120, ..)

Share This