Vyberte stranu

Keď som uvažoval o tom, prečo je tento miniseriál taký dobrý, spočiatku som podľahol dojmu, že je to vlastne tým, čo som o Černobyle počul už ako dieťa. To slovo sa mi v mysli udomácnilo podobne, ako kedysi meno Palach. Dodnes si pamätám, ako som sedel pred vchodom do bytovky, bolo krásna teplá jar a dozvedel som sa, že sa udialo niečo zlé. Pozeral som na pokojnú oblohu, lebo vraj to ide z oblohy, ale nič som nevidel. Tou mojou detskou mysľou sa slovo Černobyľ zanalyzovalo, premiestnilo, roztrhalo a znovu zlepilo a vzniklo čosi ako čierna byľ, tajomná predzvesť nešťastia.

Nespomínam si ale na žiadny hraný alebo dokumentárny film, ktorý by som o ňom od tých čias videl, až teraz tento miniseriál. Okrem turistických zájazdov do oblasti Černobyľu, ktoré pred niekoľkými rokmi začali ponúkať cestovné kancelárie, som o Černobyle nepočul. Akoby okrem elektrárne zabetónovali aj samotnú udalosť a až teraz ho prebudili zo spánku. Ale Černobyľ tu stále bol a stále žije svojím vytrvalým životom.

Seriál je ohromne silný, bravúrne natočený a veľmi odvážny tým, že hovorí o fakticky stále živej udalosti a tne tak povediac do živého. Pre Rusov, Bielorusov a Ukrajincov je totiž Černobyľ, už len z fyzikálnej podstaty veci, stále neukončená udalosť. Nehovoriac o politickej stránke veci. Nie je to ale toto, čo ma tak silno zasiahlo a pre čo mi tento seriál pripadá taký dobrý. Doteraz sa mi vtíska ten pocit, keď si spomeniem na jednu scénku, v ktorej z tieňa rádioaktívneho mraku sledujem doleubiehajúcu zalesnenú krajinu a na horizonte životom pulzujúce mesto Pripiať.

Výbuchom černobyľského reaktora vznikla katastrofická situácia podobná zrážke Zeme s asteroidom alebo ničivému zemetraseniu, tsunami, povodniam, výbuchu sopky či kataklizmickej búrke. Nasleduje scenár, ktorý už vo filme dobre poznáme. Zomknutie národa, ak treba aj národov, mobilizácia vojenských síl, boj o holý život, záchrana, evakuácia, strach z nepredvídateľného. Túto katastrofickú situáciu zobrazil seriál perfektne, bez zbytočnej melodramatickosti a naivnej romantiky.

To, čo ma zasiahlo bolo niečo iné. Bolo to uvedomenie si, že túto len včerajšiu katastrofu spôsobil človek. Uvedomenie si, že človek spôsobil a stále môže spôsobiť katastrofu, ktorá je nad ľudské schopnosti. Katastrofu, ktorá keď sa udeje, okamžite sa vymkne z našich rúk. Je to k ničomu neprirovnateľná, fatálna situácia, na ktorú sme ešte nedospeli. Je to akoby sa človek prvýkrát vo svojich dejinách postavil ako malilinký, zraniteľný a neschopný, ale predsa len už trochu viditeľný, vedľa tej nekonečnej a všemohúcej prírody. Tá len na chvíľu k nemu sklopí zrak, preglgne ďalšie sústo a vráti sa do svojej nečasovej vykonávajúcej sa existencie, kým človek pregĺga rádioaktívnu vodku, rodia sa šialene zmutované deti a kontaminovanej zemi začína ubiehať len veľmi pomalý polčas života. Hlavne nech je Vodka.

Myslím, že tento seriál by mal vidieť každý, aj každý Rus. Keby na tom seriáli spolupracovali aj oni, bolo by to unikátne dielo. Nech si už, ale o ňom Rusi myslia, čo chcú a či je v ňom aj nejaká tá dávka nekorektnosti alebo nie, to skúmať nechcem. Tá sa dá pripísať na účet polčasu rozpadu medzinárodnej politiky. Rusi konali ako konali. Konali ako Sovieti. Po svojom. Bezprecedentne sovietsky, ako mnohokrát pred tým, s hrdinskou pokorou a všadeprítomným strachom z autority. Žiaľ. Dalo sa aj inak. Tu ale žiadne výčitky nemajú veľmi zmysel, veď napokon to seriál robí za nás, ale položme si ruku na srdce – ak by sa to stalo u nás, čo by sa stalo s našim malým národom bez pomoci celej EÚ? Sú proste oblasti, v ktorých by sme mali ťahať celá populácia za jeden povraz a zabudnúť na hranice medzi krajinami. Nedalo sa čakať, že by Rusi konali inak, bez utajovania, KGB praktík a toho bolestného kŕča zvaného komunizmus. Ale, že dopustili vznik takejto katastrofy, to je príšerné.

Zaujímalo by ma, ako je to v elektrárňach dnes. Dnes máme totiž po celom svete v prevádzke okolo 450 nukleárnych reaktorov. Dodnes sa stalo do 30 incidentov. Myslím, že po tomto seriáli, vždy, keď pôjdem po R1 okolo našich Mochoviec a budem vidieť v diaľke stúpajúcu paru z chladiacich veží, spomeniem si na Černobyľ a na ten desivý pocit, že pokoj je len dočasný. Teším sa na Černobyľskú modlitbu, knihu od Svetlany Alexijevič, ktorá ma už čaká na poličke.

(.., 2154, 2155-59, 2160)

Share This