Tak ako kniha Koniec červeného človeka aj táto je zbierka svedectviev a spomienok ľudí. Táto je o ľuďoch, ktorí zažili Černobyľskú haváriu. Rozprávajú a spomínajú manželky zahynutých hasičov a likvidátorov, vojaci, vojenskí piloti, likvidátori, matky, otcovia, deti, množstvo detí. Dedinský lekár, pôrodná asistentka, profesor, kameraman, historik, novinár, chemický inžinier či kandidátka poľnohospodárskych vied alebo poslanec bieloruského parlamentu. Riaditeľ, vedúci inžinier či vedúci laboratóra Inštitútu jadrovej energetiky Akadémie vied Bieloruska. Spomínajúci svedkovia. Ale nie sú len svedkami, ktorí prežili. Sú niekým iným. (Zisťujem, že v slovenčine nemáme pre takýchto ľudí pomenovanie, ale určite by si ho zaslúžili.)

Svedok videl a pamätá si skutok či udalosť, ale nutne ho nemusel prežiť. Preživší je svedkom udalosti, ktorú sám zažil. Má na ňu vlastné unikátne spomienky. Má z nej duševné či fyzické následky. Tí, čo prežili tábory a genocídy a tí čo prežili Černobyľ sa odlišujú v hrôzostrašnosti spomienok, ale predovšetkým v následkoch. Černobyľ tu stále je, neskončil. S Černobyľom ľudia stále žijú, prežívajú ho a každý deň má na nich priamy vplyv v podobe rádioaktívneho žiarenia. To ľuďom životy nielen bralo, ale svoju časť ich životov si stále berie. Stále si ho ľudia nosia v sebe ako spomienky, hoci nimi nie sú (kiež by boli len spomienkami), a v kontaminovanej Černobyľskej zóne stále pulzuje nepočuteľný rádioaktívny klepot atómov, ktorý bude trvať ešte tisícročia. Ten vytrvalo spôsobuje genetické mutácie, ochorenia a rôzne iné dôsledky, ktoré dnes ani nepoznáme. Neviem, ako by som označil takýchto ľudí. Nie sú pre mňa svedkami ani preživšími. V tejto smutnej logickej reťazi sú čímsi ďalším, zatiaľ nepomenovaným. Sú Černobyľcami. Čierne byle na Bielej Rusi (nemyslím cynicky).

Každý z nich je černobyľcom trochu inak. Len oni dokážu vyrozprávať ľudskú podstatu toho, čo sa stalo. Nenahradí to žiaden vedecký dejepis ani populárnovedecký bestseller. Preto je tento reportážny štýl Svetlany Alexijevič pre mňa jednoducho nenahraditeľným. Človeka núti pýtať sa na množstvo otázok a zároveň mu ich na ďalších stranách zodpovedá. Prečo? Pretože, tak ľudia zvyčajne rozprávajú o svojich životoch. Hľadajú si vysvetlenia. Niekedy sú naivne prosté, inokedy na hranici legiend a vedeckej fantastiky, inokedy umeleckým alebo filozofickým minidielom, ale taký je ich život.

Objasňujú nám sovietsku mentalitu. Mentalitu, ktorá je zvyknutá spoliehať sa výhradne na štát. Štát sa rozhoduje vždy správne a nespochybniteľne. Čo od občana štát žiada a bude žiadať, je správne, nevyhnutné a hrdinské. Výkonná moc je zložená výhradne z marxisticko-lenininských politikov. Žiadny profesionál, žiaden zdravý rozum, len ideológia a veľkolepé a hrdinské heslá, ako napríklad: “Zvíťazíme nad atómom!”, ktoré nie je až tak vzdialené od nacistického: “Arbeit macht frei!”. Keď to človek číta, nemôže byť na Rusov naštvaný. Štát ponecháva ľudí v žalostnej nevedomosti, klame a manipuluje. A tak ľudia pijú rádioaktívne mlieko, vykopávajú rádioaktívne zemiaky, hrdinsky sa hlásia na prácu k reaktoru, ako nočné motýle vrhajúce sa na pouličné svetlo. Ale ako inak zastaviť tú šialenú žiaru, keď majú len vlastné telá? Nedokážem súdiť snahu Sovietov za to, ako sa snažili katastrofu zastaviť, aj keď sa mi to od začiatku tejto knihy pýta na jazyk. Bolo by to unáhlené. Táto téma je omnoho širšia, než ja viem opísať.

Prečo si ale títo ľudia proste nezobrali svoje rodiny a neodišli do bezpečia, ale musela ich sama armáda vyháňať a evakuovať? Preto, že to boli ich domovy. To pochopí každý, najmä tí starší a usadení ľudia. Ale aj preto, že im nikto nepovedal, pred čím majú utekať. Bolo predsa krásne jarné počasie a okrem požiaru v blízkej elektrárni sa nebolo čím znepokojovať. Bola tam armáda aj zástupcovia vedenia strany, tí si predsa s jedným požiarom poradia. Ale aj preto, že mali strach. Mali strach z iných ľudí. Toto je pre Sovietov príznačné. Národ, ktorému panuje strach. Strach z ostatných.

O tejto téme by som vedel písať ešte dlho, ale tu sa radšej zastavím. Táto kniha je veľmi silná. Aspoň pre mňa taká bola a verím, že také budú aj ostatné knihy, ktoré si idem od Svetlany Alexijevič prečítať. Tu na mňa najviac zapôsobil “Monológ o karteziánskej filozofii i o tom, ako s niekým jesť otrávený chlebík, aby si sa nehanbil.” Gennadija Gruševoja (poslanca bieloruského parlamentu a predsedu fondu “Deťom Černobyľa”). Treba si to jednoducho prečítať.

Kniha sa tiež stala podkladom pre americko-britský miniseriál Chernobyl. Odlišujú sa. Seriál je zameraný na udalosť a situáciu ako takú, kniha sa zamierava výlučne na ľudí. Oba sú ale výnimočné ako udalosť sama.

(.., 1040, 1041, 1042, ..)

Share This