O čine Jána Palacha som počul ešte ako malé dieťa. Zrejme to bolo pri príležitosti výročia tejto udalosti. Nerozumel som skoro ničomu z toho, čo sa stalo kdesi v ďalekej a zároveň tak blízkej Prahe. Nerozumel som tomu, ale dotklo sa ma to. Človek sa z vlastnej vôle upálil! Veď to nemôže byť predsa možné! Alebo môže? Tá otázka a snaha predstaviť si to, vo mne tak hlboko zarezonovala, že možno aj keby som rozumel širším politickým súvislostiam, prehlušila by ich. Bol som malé dieťa a v tom čase vrcholiaceho socializmu, som ako dieťa pochopil, že Palach je týmto strašným skutkom. Stotožnil som si meno Jána Palacha s jeho skutkom. Sebaupálenie tak rezonuje vo mne ako relikt z detstva dodnes. Sebaupálenie, sebevražda, self-immolation, živé pochodne, Palach, všetky tieto a podobné slová sa mi v mysli spájajú a organizujú sa k jednej a tej istej strašnej kategórii, v ktorej sa život obracia na prah a to doslova a do písmena. Na ešte tlejúci prah. Dodnes, keď nepripravený začujem toto meno, pocítim žiar spaľujúceho ohňa a to, každodennými silami človeka, nepochopiteľné útrpné sebaobetovanie.
Priznám sa, že som od tejto útlej knihy čakal viac. Čakal som čosi, čo ma posadí na stoličku vedľa nemocničného lôžka Jána Palacha a pomôže mi pochopiť. Tú krátku chvíľu, kým som prečítal tých pár strán, som tam aj naozaj sedel, ale ako nezúčastnený a nechápajúci pozorovateľ. Text je príliš krátky na to, aby odpovedal na otázky, ktoré sa každému z nás v mysli odohrajú pri pomyselní na tento čin, ale predsa len mi na niečo odpovedala.
Toto je asi každému známe. Praha, 16. január 1969, Václavské námestie. Ján Palach sa polieva horľavinou a zapáli. Napriek rýchlej intervencii okoloidúcich, najmä Jaroslava Špirka, utrpel popáleniny, ktorým tri dni na to podľahol. Počas nich komunikoval so svojimi ošetrujúcimi, väčšinou v plnom vedomí. Medzi nimi bola aj psychiatrička Zdenka Kmuníčková, autorka tohto textu. V jednom z krátkych rozhovorov, ktorý bol s jeho súhlasom nahratý na magnetofónovú pásku, svoj čin objasňuje.
Jeho čin pre niektorých vyznel ako dielo šialenca, jeho slová ako výmysel zúfalej mysle, ale práve tieto posledné dni a jeho odkaz, hovoria jasným jazykom. Ján Palach sa nechcel zavraždiť. Pevne veril, že zraneniam nepodľahne. Riziko smrti ale jasne poznal. Mal strach, ale mal aj hnev. Mal jasný cieľ, jasnú myseľ a silnú vôľu, jasnejšiu a silnejšiu než väčšina z jeho súčasníkov. Dnešný človek si možno ani nedokáže predstaviť, aká to musí byť spoločenská situácia a túžba jednotlivca po jej zmene, keď sa rozhodne pre takýto čin. Dokonca ešte na mieste činu, keď sa ho podarilo uhasiť, sám žiada, aby bol prečítaný list, ktorý tam zanechal. Krátko v ňom vysvetľuje svoj čin. Treba nad tým uvažovať a nezabúdať.
Z tohto textu je zrejmé, že Palach si formu protestu vybral veľmi uvážene. Bol silne zasiahnutý udalosťami vo Vietname a myslím, naozaj sú to len moje dojmy, že svojím činom chcel zasiahnuť spoločnosť rovnako silno, ako bol on zasiahnutý udalosťami tam. Spomínal, že je súčasťou skupiny dobrovoľníkov, z ktorých je on prvou pochodňou. Nepotvrdila sa existencia takej skupiny. Každý z nás sa môžeme ubrať úvahami o jej existencii či naopak. Ak aj neexistovala, nasledujúce udalosti vyvolávajú pochybnosti a možno práve oni aj neexistujúcu skupiny vlastne vytvorili a možno práve o takejto skupine hovoril aj Palach, o skupine dobrovoľníkov, ktorí sa po jeho čine ešte len o svoje dobrovoľníctvo prihlásia.
Josef Hlavatý (Plzeň, 20. január 1969), Miroslav Malinka (22. január 1969), Blanka Nacházelová (Praha, 22. január 1969), Jan Bereš (26. januára 1969), Ján Zajíc (Praha, 25. február 1969), Evžen Plocek (Jihlava, 4. apríl 1969), Michal Lefčík (Košice, 11. apríl 1969).
Ak naozaj neexistovala, Palachov protest a obeta hovorila za širokú spoločnosť a aj keď to bol ukrutne individuálny čin, bol to ako hlasný výkrik celej spoločnosti, ktorá túžila po zmene. V tomto kontexte je pre mňa skupinou práve celá táto spoločnosť a možno aj ona mu pomohla urobiť tých posledných pár krokov na Václavské námestie.
Záverom musím vyjadriť tiež obdiv k autorom stránky www.janpalach.cz. O to viac ma mrzí, že činy ostatných, ako aj slováka Michala Lefčíka, ostávajú akoby v tieni tohto údesného ohňa prvej živej pochodne. Je to síce téma z iného súdka, ale akoby sme si tu na Slovensku nevedeli uctiť pamiatku niektorých Slovákov, na ktorých by sme si mali aspoň raz za čas spomenúť. V roku 2013 som si pozrel film Hoříci keř a priznám sa, že ma prekvapilo, že je to jediný film k tejto téme, o ktorom viem. Spoločnosť sa akoby radšej pozerá na osudy vrahov (Kajínek, Hepnárová, Čubírková) a zúfalých existencií, ako na činy, ktoré menili našu históriu. Veď sú bombastickejšie a hlavne od nás nevyžadujú žiadnu reflexiu. Každopádne Ján Palach je pre mňa určitým mementom, tak ako sú pre mňa nimi aj ďalšie mená, ktorých zoznam žiaľ stále rastie …