Vyberte stranu

Petersona som náhodou objavil pri browsovaní na YouTube. Zaujal ma jeho rozhovor s novinárkou Cathy Newman, ktorá toto interview s Petersonom nezvládla a otočila ho do nechutnej útočnej názorovej vojny plnej predsudkov, antipatie a nepochopenia. Zaujalo ma, ako Peterson reagoval, ako to rastúce napätie prijímal, zachoval si pokojnú myseľ a nielen kvalitne Newmanovej odpovedal, ale ju aj začal edukovať tam, kde si možno myslela, že hlbšie poznanie nepotrebuje. Od istého bodu Newmanová toto interview nebrala ako rozhovor, ale skôr ako názorovú vojnu, ktorú túžila rýchlo vyhrať alebo možno len chcela spraviť pikantnú show. Ale stratila sa v tom.

Preto som si od Petersona chcel niečo prečítať. Narazil som pritom na Intelectual Dark Web a taktiež na túto knihu. Kúpil som si ju. Čakal som, že v nej nájdem podobné témy, pretože ma vždy zaujímali a nikdy som nenašiel tak rovnovážny pohľad na ne, ako sa mi zdalo, že Peterson v tomto interview zastával. Nie je to len téma feminizmu, tomu v podstate ani nerozumiem a nerád by som za toto slovo nedbalosťou zakrýval niečo iné. Je to pre mňa hlavne téma rozdielnosti a rovnosti mužov a žien. Nielen v platoch, nielen v ich úlohách v spoločnosti a rodinách, ale fundamentálnej rozdielnosti a rovnosti zároveň. Neviem, či si tieto otázky kladú všetci, ale všetci vieme, že muži a ženy sa líšia a zároveň sme si veľmi podobní.

Len sa zamyslite, že keď sa povie „rovnoprávnosť žien“, čo si pod tým vačšina z nás predstaví, aké emócie to v nás vzbudí? Alebo „feminizmus“, či „matriarchát“, „patriarchát“, „žena v domácnosti“, a pod.? Pri každej tejto téme sa v nás, či sme muži alebo ženy, vznieti malá rozbuška, začne nám rýchlejšie tĺc srdce a čakáme konflikt. Prečo je to tak? Prečo sa o tomto nevieme rozprávať tak, ako to dokáže Peterson? Alebo prečo sa vôbec o tejto téme bojíme rozprávať. O tomto som si chcel v knihe prečítať. Neprečítal, ale pochopil som, v čom tkvie Petersonova profesionálna profesorská rozvážnosť. Kniha nie je totiž o tom.

Prekvapila ma už na prvej strane. Je silne zakorenená v kresťanstve. Na mňa možno až prisilne. Miestami som mal doslova pocit, že čítam kresťanský katechizmus. Ale zvykol som si. Bola to súčasť tejto malej cesty za poznaním Jordana B. Petersona. Kniha je totiž do veľkej miery akousi jeho vlastnou výpoveďou, pohľadom na jeho vlastné skúsenosti, na jeho život ako psychológa, otca, manžela; a poznanie, z ktorého si vybudoval 12 pravidiel pre svoj život. Pravidiel, ktoré mu pomáhajú a garantujú viesť správny život.

Ak by sme si každý napísali zopár pravidiel pre život, myslím, že by bol svet krajším. Ak by sme sa s nimi ešte aj podelili, možno by sme zistili, že sa v niečom veľmi podobajú, možno by sme zistili, kde sa odlišujeme, časom by sme sa toto učili už ako deti na základných školách, učili by sme sa, ako takéto pravidlá postupom času reorganizovať, prepisovať, aby boli pre nás náležité, ako ich rozvíjať. O stovky rokov by možno ľudstvo malo databázu ľudských pravidiel každého jednotlivca, ktorá by pulzovala ako samotný život a inteligentné algoritmy by v nej hľadali súvislosti, o ktorých sa nám dnes ani len nesníva. Uletel som, ale občas sa mi to stane, keď čítam autobiografické alebo filozofické knihy ako túto. Uletel som na miesto a do času, ktorému ale bezvýhradne verím.

Verím totiž v túto utópiu, že ak by sa ľudia úprimne snažili poznať seba, nikdy by sa už nemuseli opakovať dejiny nenávisti. Sebapoznanie je náročné. Je náročné na čas, na silu a odvahu klásť si otázky, ktoré nás majú schopnosť zaviesť do neznáma a k odpovediam, ktoré nám môžu zmeniť život. Sebapoznanie je ale aj kľúčom k poznaniu iného človeka a ľudstva ako takého. Ak sa potom o svoje sebapoznanie človek podelí, tak ako to spravil v tejto knihe Peterson, je to ako keď zatrasiete nádobou s pieskom. Jeho nerovný a ťažko opísateľný povrch, ktorého pochopenie nám robí už dlho vrásky na čele sa zrazu vyrovná a nám sa rozjasní.

Sebapoznaniu ale veľmi konkurujú iné životné výzvy, ktoré dobre poznáme (Mamon, fyzická krása, potešenie, zábava, obetovanie, rodičovstvo, kariéra, .. ). Nájsť ten správny balans medzi tým všetkým je samo o sebe výzvou, ktorá ale rozhoduje o tom, ako prežívame svoj život. Koľko šťastia a trápenia a koľko nudy a bezcieľnosti prežívame každý deň.

V podnadpise knihy je napísané „Protilátka proti chaosu“. Tieto pravidlá chaos určite znižujú, ale Peterson už neurobil dôkaz úplnosti svojej teórie, či je týchto pravidiel naozaj 12 a či sú to práve tieto. Ale myslím, že to ani nebolo jeho cieľom. Svojimi názormi ma Peterson zaujal, ale nepresvedčil. Popravde, z tých 12 si len pár dní po prečítaní knihy spomeniem na tri či štyri. Neboli pre mňa ničím novým, ale myslím, že som nikdy o nich ako o pravidlách neuvažoval, a to robí rozdiel.

Peterson je nesporne veľmi dobrým a veľmi charizmatickým rečníkom, vytrénovaným v univerzitnom prostredí, ale nezdá sa mi byť aj dobrým filozofom. Neviem síce posúdiť, či ním chce byť, ale jeho kniha aj jeho videá na YouTube nútia človeka o ňom uvažovať aj ako o filozofovi. Ak si niekedy prečítam aj jeho prvú knihu Maps of Meaning, možno budem v tejto otázke múdrejší. Zatiaľ je pre mňa Peterson tak trochu fascinujúcou záhadou a veľmi príjemným intelektuálnym osviežením.

Napokon, inú knihu, Súostrovie Gulag od Alexandra I. Solženicyna, ktorú som mal v zozname na budúce čítanie už roky, som začal čítať bezprostredne po tejto knihe aj preto, lebo sa k nej Peterson často odkazuje. A na záver ešte spomínané video:

(.., 1019, 1020, 1021, ..)

Share This