Stručne a výstižne opísať túto knihu je asi nemožné. Mám na to viacero dôvodov a som presvedčený, že každý kto ju čítal, to vníma podobne. Najprv je to jej rozsah. 90 hodín počúvania, ktoré mi trvalo skoro 5 mesiacov. Za toto obdobie som sa k iným knihám prakticky nedostal. Súostrovie Gulag si postupne a systematicky všetko ostatné odstránilo z cesty. Za toto obdobie sa mi menil aj vzťah ku nej samotnej a kvôli tomu ju opísať stručne je najťažšie. Okrem toho je to sám Alexander Solženicyn a to čo pre to, aby táto kniha vznikla, musel prežiť a vykonať. Je to čosi nadľudské. Čosi, čo presahuje fenomén knihy ako formy záznamu informácií. No a napokon je to je obsah. To ako bola v jej počiatkoch tajne rozširovaná Samizdatom, aký mala politický vplyv, to aké zrkadlo nastavila sovietskej spoločnosti, to z nej robí čosi nadknižné. Takže vzdal som sa nádeje, že svoj pohľad na Súostrovie Gulag opíšem stručne.

Súostrovie Gulag je monumentálnou kronikou štátu v štáte, krajiny v krajine, kontinentálneho súostrovia, ako ho Solženicyn opisoval. Na to, aby ju Solženicyn napísal, musel nielen väzenie v Gulagoch prežiť, ale musel si zapamätať obrovské množstvo informácií, mien a udalostí, ale celý životný cyklus väzňa počínajúc jeho zatknutím a končiac jeho smrťou či popravou, od útekov ako bol ten v terajšom Kazachstane v povodí rieky Irtyš až po Kengirskú vzburu, od zdvihnutia zemiaku, ktorý vypadol z nákladiaku smerujúcemu do najbližšieho kolchozu až po vraždu straníka. Za jedno aj druhé išiel človek do Gulagu najmenej na 10 rokov, čo bola najnižšia sadzba. Nemohlo sa mu stať, že by stratil chuť žiť, inak by ho Gulag okamžite zlhtol a okrem pár stránok kádrových zložiek v archívov tajnej polície by po ňom neostalo ani stopy. Nemohlo sa mu stať, že by pre neho kniha (v tom čase ešte nenapísaná) stratila zmysel. Muselo ho niečo magicky ťahať k ľuďom a zaujímať sa o ich osudy. Musel prežiť a po prepustení z väzenia musel ešte roky a v absolútnej tajnosti korešpondovať s inými väzňami, hľadať si súvislosti, čítať podobné knihy a pomaly skladať toto obrovské puzzle, ktoré ako sám dobre vedel, nikdy a nikto nezmapuje celé, ani on. Z tohto pohľadu je Súostrovie Gulag neuveriteľným literárnym výkonom. Ako sám na konci knihy píše – nemal ju písať sám. Mali na nej pracovať viacerí, napríklad s Varlamom Šalamovom, ktorého s týmto zámerom aj oslovil. Nechcel. Bolo to príliš nebezpečné. Ktovie ako by kniha vyzerala keby bola dielom viacerých autorov. Ja si ju ale takto vážim viac.

Súostrovie Gulag je aj nekonečné a stereotypné rozprávanie o väzňoch, ktoré človeka poľahky ubije až do bezvládna. S cynizmom tohto pohľadu som zápasil skoro celú prostrednú časť knihy. Vzhľadom na jej rozsah ma to s odstupom času ani neprekvapuje. Znovu a znovu opakujúce sa príbehy ľudí, hoci v detailoch ich skutkov odlišné, ale z pohľadu Článku 58, absolútne totožné. Zatýkania za čokoľvek, zatýkania kohokoľvek koho si len predstavíte – za napísaný list priateľovi, za ohováranie Stalina pred manželkou či vlastnými deťmi, za nedostatočné tlieskanie v závere okresnej konferencie strany, za jedno ukradnuté klbko niti alebo zemiak, za škaredý pohľad. Zatýkaní boli oddaní dôstojníci na fronte, upratovačky, najlepší jadroví fyzici, biológovia, umelci, herci hneď ako dohrali na javisku, sústružníci pri lisoch. A tie dôvody?!

Zatýkalo sa v mene ochrany pred triednym nepriateľom. Vypočúvanie s fyzickým aj duševným mučením (Suchanovka, Ljubljanka), znova a znova to isté, len ciele násilia sa menia. Transporty, v ktorých sú väzni prepravovaní horšie ako dobytok. Smer je len jeden. Soloviecke ostrovy, Karlag, Berlag, Borlag, Vorkutlag, Svirlag, Ozerlag, Kirovlag, Kazlag, Donlag, Dorlag a ďalšia stovka táborov po celom Sovietskom zväze. Inými slovami Gulag. Všade tie isté zverstvá – nedostatok stravy, otrocká práca (Katorga), nekontrolované tresty, znásilnenia, udávania, choroby, sibírska zima, púštne slnko. Zdesenie a úžas z čítania týchto strán vystrieda monotónnosť, monotónnosť vystrieda nuda a to sme už na hranici so stereotypom vraždenia čoby prirodzenou súčasťou reality. Nie je práve toto cynizmus? Možno trochu je. Možno ním trochu je preto, lebo jeden človek ťažko môže pochopiť šírku toho celého, čo sa v Gulagoch za tie dekády dialo. Dokáže možno pochopiť osud jedného väzňa, napríklad fiktívneho Ivana Denisoviča alebo Clemensa Forrela. Možno si dokáže predstaviť aj takýchto osudov viac, napríklad pri pohľade na Bajkalsko-amurskú magistrálu či Bielomorsko-baltský kanál, ktoré boli vytvorené otrockou prácou gulagských väzňov. Počtami sa ale ľudské osudy rozmazávajú, štatistizujú a vytvárajú novú kategóriu hrôzy. Kategóriu, nad hrôzou ktorej sa nikto z nás nepozastaví, pretože jej prvoradou kvalitou je monotónnosť. Nikdy som nemyslel, že toto niekedy napíšem, ale veľká vďaka dnešným novinárom, že sú takí chamtiví po senzáciách, pretože z povahy ľudí asi len senzácie dokážu udržať našu každodennú pozornosť v strehu. Inak by sme asi zabudli.

Človeku ostane len neveriacky krútiť hlavou, čo môže viesť národ k tak samovražedným tendenciám, že milióny a milióny svojich ľudí cieľavedome mučí, popravuje a necháva umierať. Je to rozpor, nad ktorým sa zastavuje rozum. Navyše, takto sa správa každá diktatúra – ako metastázujúca rakovina. Ale pre diktatúry je to pre nás akceptovaný stav. Skôr sa pohoršíme nad utopením psíkom pri záplavách ako nad genocídou v Rwande. Táto kniha to vykresľuje tak, že človeka donúti prehodnotiť svoju lajdáckosť, lebo ak to neurobíme, tak sme cynikmi všetci.

Súostrovie Gulag ako filozofické dielo? Filozofickým dielom nie je, ale celou knihou sa vinie Solženicynova túžba rozumieť a popísať princípy tohto neživota na ľudskom dne, akým Gulag bol. Dnes celkom povedomé nepísané pravidlá ako “Nemýli sa len ten, kto nič nerobí.”, “Čím viac svinstva ľuďom spravíš, tým viac si ťa budú vážiť.”, “Zomri ty dnes, ja zajtra.”, “Dôležitý je výsledok a výsledok je v náš prospech.”, “Väzni strážia väzňov.” alebo “Účel svätí prostriedky.” dávajú tušiť, akými pravidlami sa riadil neformálny život v Gulagoch.

Súostrovie Gulag je aj politickým dielom, pretože otriasla komunistickým Sovietskym zväzom a ruskú spoločnosť ešte aj dnes privádza do rozpakov, či majú byť na svoju históriu hrdí alebo sa za ňu hanbiť. Základným politicko-právnym východickom je tu Článok 58 Sovietskeho tresného práva. Gulag nebol len systém nápravno-pracovných táborov. Gulag bol kompletným paralelným svetom k neväznenému svetu (úmyselne nepíšem slobodnému, lebo aj to mi pripadá cynické). Proti štátu sa mohol previniť každý, hocikedy a hocičím. Úplne vážne. Spektrum zločinov, za ktoré ľudia išli do táborov pokrývalo prakticky všetky ľudské činnosti. Keď sa už raz človek dostal do systému Gulagov, už nebol posudzovaný podľa dovtedajších zásluh ani dovtedajšieho života, dokonca zavše ani podľa rozsudku, za ktorý sa do Gulagu dostal. Jediným merítkom bolo, že tam patrí. Občan sa tak spontánne mení zo zatknutého na obvineného, z obvineného na väzňa, z väzňa na dobytok, z dobytka na muzulmana a “kvality”, ktoré človek touto metamorfózou získa, mu už ostávajú na celý život bez ohľadu na to, či v Glagu umiera alebo umiera na slobode ako občan. Článok 58 je diabolský ako si len dokážete predstaviť a nie je pred ním šanca ochrániť sa. Tvorí spoločenský poriadok vrytý ľuďom hlboko do životov, skrz strach. Ak sa niekde donášalo, ohováralo, špehovalo, to všetko v mne Článku 58. Ak dcéra udala svojho otca, alebo straník obvinil iného straníka zo zrady, lebo sa mu páčila jeho žena a chcel ju len pre seba, úradoval Článok 58 skrz jej vykonávateľa Čeku.

Súostrovie Gulag je nesporne historické dielo, pretože nie je možné ruské dejiny posudzovať bez neho. Ja som na túto knihu nahliadal všetkými spomenutými optikami a postupne som prikladal jednu optickú sústavu za druhou. Počiatočný záujem a dychtivosť vystriedala nuda a otrepanosť, až som sa naučil jej rytmu. Historický pohľad je tu ale najsilnejší. Kniha zachytáva obdobie Ruských dejín od roku 1918 do 1956. Smutné je, že nie ojedinelých. Počas Holokaustu sa diali podobné veci. Novodobý svet si zažil genocídy hádam na každom kontinente. Aj v histórii je toho plno. Od vojen až po otroctvo. Všade nachádzame zlo. Preto si treba pripomínať, že to najcennejšie čo môžeme mať, čo dnes aj máme a o čo musíme usilovať je prostý mier.

A napokon, Súostrovie Gulag je aj autobiografické a biografické dielo, za ktoré vďačíme Solženicynovi a len jemu a jeho nadľudskej práci. Dielo, ktorému oddal svoj život. Vložil do neho aj značnú dávku hnevu, hnevu voči Gulagom, štátnemu zriadeniu a zodpovedným politickým špičkám najmä Stalinovi, Nikolajovi Krylenkovi, Lavrentiju Berijovi, ale aj ľuďom, ktorí sa na Gulagoch podieľali (Naftalij Frenkel), ktorí o nich písali (Čechov, Tolstoj, Dostojevskij, Gorkij). Jeho hnev je cítiť v celej knihe ako silnú iróniu. Práve ona ma dosť miatla a človek s ňou musí trochu zápasiť. Sem tam som mal doslova problém rozlišovať, čo myslí vážne a čo ironizuje (napr. nemecké koncentračné tábory). Okrem svojho osudu je v knihe stručne či obšírnejšie popísaných viacero ľudských osudov, z ktorých by niektoré stáli aj za separátnu knihu.

Uvažoval som, prečo napokon končili toľkí aj vysokopostavení politici v Gulagu. Tu som si nemohol pomôcť, ale strašne mi to pripomínalo Francúzsku revolúciu, v ktorej pod gilotínou najprv končili rebeli a revolucionári, potom šlachta, neskôr aj tí, ktorí ich súdili a napokon aj tí, ktorí súdili ich, králi, kráľovné. Šialenstvo. Akoby už nebolo žiadneho pevného bodu v spoločnosti okrem jediného  – gilotíny. Tu to bol Gulag. Pevný bod v Sovietskom vesmíre. Skúšal som si predstaviť, ako v takom štáte ľudia žili. Prostí občania, ktorí vedeli, že každou neopatrnosťou ohrozujú svoj život a život svojich rodín, ľudia, ktorí podpísali spoluprácu, udavači, ľudia vo výkonnej moci, ľudia v kolchozoch, ľudia na súdoch, atď. Nedokázal som pochopiť, ako sa tak všeobecne mohla spoločnosť zmeniť, tak sama sebe sťahovať slučku okolo hrdla. A potom som si predstavil ten socializmus, to spoločenské zriadenie rovnoprávnych a rovnocenných, nie spoločnosť ale jednotlivcov. Jednotlivocov majúcich vlastné životy, vlastné potreby, vlastné istoty a vlastné egá. Pod váhou Článku 58 tieto egá zrkadlili Luciferov efekt. Čo je na tomto strašné, pretože história na nás civí z knihy a nedotýka sa nás, preto strašné je už len to, čo znesieme, keď o tom čítame. Strašné na tom je, že tieto egá máme s tými ľuďmi spoločné aj my dnes. Nie sme síce pokrytí trestným zákonom ako bol ten v Článku 58, ale sú ako časovaná bomba čakajúca na taký článok. Každý si hľadíme len toho svojho. Hovorí sa o spoločenských témach, ale egoizmus je tu najsilnenším kultom. A problém sa mi vidí, že je najmä v tom, že tie egá sú príliš slabé. Možno sme egoistickí slabosi.

Človek sa ale dozvie aj kopec zaujímavých vecí, ktoré by možno od tejto knihy ani nečakal. Napríklad, že Bony, ktoré si niektorí z nás možno ešte pamätajú, existovali už aj v neskorom Gulagu. Že podľa Solženicyna Prahu na konci 2. sv. vojny neoslobodila Červená armáda, ale Vlasovci. Čo boli Kolchozy, Chozrasčoty, kto boli Boľševici, Menševici, a je toho oveľa viac. Je to monumentálna kniha.

(.., 1022, 1023, 1024, ..)

Share This