Assassin’s Creed

Assassin’s Creed

(2071, IMDB)

Michael Fassbender v roli historického akčného hrdinu, to bola návnada, ktorú som zhltol. Bol to nový typ role, v ktorom som ho doteraz nevidel a tak mi to ponúklo aj nové očakávanie. Film vychádza z rovnomennej hry, ktorú som ale nikdy nehral, preto som ani netušil o čo vo filme pôjde. To som sa dozvedel z filmu celkom ľahko, pretože to bolo vysvetľované znovu a znovu. Škoda. Viac oceňujem menej vysvetľujúcich slov a viac vysvetľujúcich obrazov. Ale chápem, že ak v preplnenom scenáry, ktorý je prepchatý rýchlymi akčnými scénami už neostáva miesto na spomalenie a zamyslenie, sa to inak než polopatisticky divákovi vysvetliť asi naozaj nedá.

Akčné scény sú naozaj skvelé. Užil som si ich, ale aj pri nich, ako pri zvyšku filmu, treba vypnúť mozog a len sa nechať unášať zábavou. Ak to človek spraví, celkom ho film pobaví, ak bude nad filmom rozmýšľať, k čomu mimochodom zavše film sebazničujúco nabáda, nevyhne sa sklamaniu. Mňa sklamali scény, v ktorých dochádza k synchronizácii DNA a znovu prežívaniu spomienok Aguilara. Prišli mi nezávislé a ťažko som v nich hľadal prepojenia a zmysel ako celku. Rovnako boli na tom scény, v ktorých boli popierané ľudské schopnosti. Assasíni dokázali ubehnúť stovky metrov skôr než by to dokázal Usain Bolt bez toho, aby sa čo i len zadýchali. Zjavne išlo o to, aby si pod ich tajomnou kapucňou zachovali imidž záhadnosti a elegantnosti zároveň. Nemohli byť predsa tak úplne ľuďmi, ktorí vedia prejaviť slabosť, strach či únavu a zároveň sa strmhlav vrhať z najvyššej budovy v meste. Dajú si kapucne na hlavy a svet okolo sa ich už netýka. Už ho len spasiť ďalšou vraždou.

Napokon, Fassbender ma nesklamal. Jeho rola mala svoje čaro aj hĺbku a aj keď ho vo väčšine bojových scén zrejme zastupoval nejaký freerunner alebo kaskadér, bol jednoznačne ústredným prvkom filmu. Zvyšok boli len kulisy.