The Girl on the Train

The Girl on the Train

(2072, IMDB)

Dávno som nevidel dobrý film o partnerských vzťahoch, ktorý by vzťah dvoch ľudí nebral ako kulisu a čosi samozrejmé, ale pozrel by sa na ne tak, aby to človeku pomohlo otvoriť oči a vidieť viac než len tie každodenné kulisy. Už po úvodných slovách Rachel vo vlaku ma film vtiahol do deja, akoby som za sebou zatvoril dvere. Skvelé. A nebyť dvoch vecí, ktoré mi trochu vadili, povedal by som, že pozrieť si ho, bola veľmi dobrá voľba.

Prvou bolo rozdelenie filmu do kapitol. Druhou bola prítomnosť až dvoch vrážd. V prvej som nevidel žiaden význam a skôr ma toto rozdelenie zavše zmiatlo. Na druhej mi vadilo, že vraždy podľa mňa posunuli film od drámy o medziľudských vzťahoch a vnútornej polemike hlavnej hrdinky k menej zaujímavej detektívke, čo mi pridalo ako to horšie riešenie ak sa na film pozerám ako na sled rozhodnutí jeho autorov. Inak bola Rachel veľmi presvečivá a situácie, ktoré prežívala, som prežíval s ňou. Človek si ľahko povie, že však stačí prestať piť, ale zase také ľahké to nie je. Aj keď prestane, jeho minulý život ho stále priťahuje ako magnet a každý jeho pohyb je akoby posunkom minulých skutkov. Chce to trochu viac, oveľa viac. Chce to prekročiť svoj tieň, lebo keď je človek už v takom stave, že má každý deň výpadok pamäte, nevie kadiaľ sa prechádzal, čo robil, s kým hovoril, prečo sa mu stalo, to čo sa mu stalo a naviac začnú naňho ukazovať prstom a nedajbože obviňovať z vraždy, nečudoval by som sa, keby rezignoval. Rachel nerezignovala.

Myšlienka pozerať sa každý deň na životy ľudí skrz okno vlaku, premýšľať nad nimi a vytvárať si stále kompletnejší obraz o tom kto sú, ako žijú, ako dokonalé vzťahy prežívajú, bola presne tou, ktorá ma do filmu vtiahla a stálo to zato. Nie je to ľahký film. Je smutný. Občas by som Rachel poriadne vynadal za to čo robí, za to, že sa nevie postaviť na vlastné nohy, ale je dobre, že sa do filmu nedá vykričať a postava nás nepočuje a tým núti ju len bezmocne sledovať a jednostranne prijímať jej skutky. Je nám táto odťažitosť vlastná. Zavše sa aj na ľudí okolo seba pozeráme ako na filmových hercov. Chvíľu som rozmýšľal, že možno o tomto film bude. Rachel si každý deň z jazdy vlakom dotvorí ten obraz o ďalší detail až jej z toho vypadnú hotoví ľudia a hotové príbehy ich životov. To bude ale príbeh nútiť ku konfrontácii jej predstáv s realitou a tam sa ukáže koľko dôvtipu má autorka novely. Či len skonštatuje, že sa jej sny minuli s realitou alebo v ich kontakte nastane akási symbióza. Nestalo sa, ale nevadí. Rachel nie je takáto vznešená duša. Je alkoholička a klamárka. Ale film nás naučí sympatizovať aj s klamárkou.