Minulý rok bol pre môj tím náročnejší než tie predošlé. Začali sme so zmenou tradičného IT k agilnému. Tento rok je pre nás rokom zmeny tiež, ale už pre firmu ako celok a z pohľadu tejto je tá minuloročná len jej malou, i keď nevyhnutnou súčasťou. Meníme sa, aby sme tvorili stále silnejšiu časť dynamiky trhu, ale hlavne chceme skrátiť dobu od našich nápadov k okamihom, keď si ich naši klienti uvedomia a začnú používať.

Začiatkom marca sme nasadili do prevádzky posledný “tradičný” Release v našej histórii, s krycím označením #R21. Z pohľadu IT Operations to bola najväčšia porcia dodávaných zmien, akú si pamätám. Nebolo to tým, že bol posledným, jednoducho to tak vyšlo, alebo lepšie povedané, mne to tak vyšlo. Bolo ich toľko, až nás to v mojom tíme skoro stálo dve dôležité ingrediencie profesionálneho života – hrdosť na svoju prácu a rešpekt kolegov. Z jedného aj druhého sme čosi stratili ale aj získali späť.

Na konci leta sme s expertmi za technológie diskutovali o tom, čo okrem požiadaviek biznisu do #R21 naplánujeme za IT Ops. Nosnou témou sa stala obnova životného cyklu.

Každá softvérová platforma má svoj životný cyklus. Na jeho konci je nutné takúto dožívajúcu platformu vymeniť za jej nástupcu alebo za inú, v danom čase a z rôznych dôvodov vhodnejšiu.

Všetko o čom sme v lete diskutovali, dávalo perfektný zmysel. Mal som z toho skvelý pocit. V posledných rokoch sme sa totiž sústreďovali najmä na inováciu a rozvoj biznis služieb a technologickým riešeniam, na ktorých stoja. Životný cyklus platformám sme preto obmieňali len sporadicky a aj to len tým naozaj nevyhnutným. Dnes sme preto mali celkom slušný historický dlh, ktorý bolo najvyšší čas splatiť. Ale viete, na papieri vyzerajú plány vždy krajšie, ľahšie a vykonateľnejšie ako sa pri ich realizácii ukáže. Od operačných systémov cez databázy, aplikačné servery, Java platformy až k samotným aplikáciám sa zmeny dotkli skoro všetkého. Zmeny mali dopad na viac ako 40 aplikácií agregovaných pod 5 biznis kritickými službami. Z pohľadu mojich kompetencií sa práce na #R21 dotkli viac než 400 serverov a ak by som pripočítal aj ostatné tímy, ktoré sa na tom podieľali, bolo by to cez 500. Bolo to číslo, z ktorého by nejeden manažér dostal závrat. Našťastie som to číslo v tom čase nepoznal ani ja. Nezaujímalo ma. Nebolo dôležité. Podstatné bolo, čo sa na tých serveroch musí spraviť.

Po #R21 sme ale mali mať celý tento ekosystém omladený, výkonnejší, bezpečnejší ale predovšetkým opäť na niekoľko rokov podporovaný našimi dodávateľmi, čo sú všetko veľkí hráči ako Oracle, Red Hat či IBM. Po naplánovaní prebehli analýzy s dodávateľmi, rozbehli sa interné administratívne a finančné procesy. Keď sa dostal na rad môj tím, bol december.

Nečakal som, že to pôjde hladko, čakal som problémy, alebo lepšie povedané výzvy. Čakal som, že v niektorých krokoch budeme musieť ísť na plné obrátky, učiť sa za pochodu, improvizovať pod časovým tlakom aj tlakom z nedostatku zdrojov, a nejakú dobu opäť žiť v nekomfortnej zóne. A aj to prišlo. Objavili sme problémy, s ktorými sme si nevedeli poradiť a museli sme intenzívne zapájať interných aj externých vývojárov. Našťastie, všetko sú to skvelí ľudia, ochotní pomôcť a poradiť. Cítil som, ako sa môj tím mení na správne nasratú parnú lokomotívu, ako tá energia doslova iskrí a srší všade kde sa #R21 spomenul. Prišli ale Vianoce, sviatky pokoja.

Prišli dovolenky, darčeky pod vianočným stromčekom, Nový rok, lyžovačky a všetka tá energia sa razom doslova roztrieštila. Zmizla mi pred očami akoby koniec roka mal naozaj magickú moc vnášať všade pokoj. Úlohám sme sa dokázali venovať len veľmi obmedzene alebo vôbec. Denno-denná prevádzka a prípravy na koniec roka nás prakticky od #R21 odstavili. Prešli tri týždne, počas ktorých som každý deň počul tikať neúprosné hodiny #R21 ako nevyhnutne sa blížiaci vodopád.

Koncom prvého januárového týždňa, kedy sa po Vianociach asi každá firma dostáva do akéhosi normálneho pracovného režimu, sme sa znovu pustili do práce na plné obrátky. Prebudili sme sa ale už do inej situácie. Medzičasom pribudli ďalšie prioritné projekty a bolo potrebné začať v tíme prácu prioritizovať na dennej báze. Začali prichádzať tvrdé eskalácie. Nerobíme dostatočne rýchlo, nedodávame dostatočne kvalitne. Veľmi málo ľudí chápalo, o čom vlastne #R21 je. Videli len termíny a neuvedomovali si, že toto nie je obyčajný release. Už som ani nevedel, či som to slovo “eskalácia” začínal nenávidieť alebo sa z neho smiať. Prišiel február.

S väčšinou prác sme boli na tom naozaj dobre, ale na troch problémoch sme proste zastali, ako Sparťania v Termopylách. Z výziev sa začali stávať skutočné problémy. Deň po dni sme skúšali nové nápady ako ich riešiť. Nápady prichádzali ale stále zriedkavejšie a prichádzali aj s väčšími pochybnosťami. Každý ďalší deň bol pre mňa tým dňom D, keď sa zase ten parný stroj rozbehne na plné gule. Ale dni plynuli, termíny sa blížili, nálada hustla a nič. Nie a nie dodať riešenie. Začal som mať dotieravé presvedčenie, že som niečo naplánoval fakt zle. Druhýkrát v mojom živote som pochopil negatívny význam slova “ambiciózny” na vlastnej koži. Bol som fakt prehnane a nerealisticky ambiciózny? Už som nedržal veci v rukách, stal som sa pasažierom. Bolo to ako keď počujete, že prichádza vaša vlastná rezignácia, ale ešte ste ju neprijali. Čo by to znamenalo pre #R21, čo by to znamenalo pre tím, čo by to znamenalo pre mňa? Všeličo možné, len nič dobré.

Prišli ale dobré výsledky. Mnoho manažérov toto asi pozná, ale pre mňa to bol ojedinelý zážitok. Niekto v mojom tíme spravil skvelú robotu, kde som prakticky už len intervenovať, a výsledok jeho práce mal nielen dopad na riešenie problému, ale tým, že z technického problému sa stal už aj politický, mal oveľa širšie tu nepublikovateľné dopady. Bolo to pre mňa neopakovateľné víťazstvo. Stano, patrí ti za to moja veľká vďaka!

Bolo to víťazstvo, ktoré ale trvalo len jednu jedinú noc, kým som nevstal a neprišiel znovu do kancelárie. Politicky sme si museli priznať, že v danom čase už problémy nedokážeme vyriešiť, aj keď to už “možno” nebola pravda. To “možno” je tu veľmi dôležité pretože na to, aby sme to mohli povedať s istotou, sme už nemali čas. Termíny! V tomto sa zrejme môj pohľad od pohľadu ostatných zainteresovaných bude diametrálne odlišovať, ale to mi nevadí. Namiesto toho, aby sa posunuli a my sme dostali čas nevyhnutný na riešenie, ktoré tu samozrejme zahrňovalo aj štúdium a testy, namiesto toho, aby sme zvýšili maturitu nášho IT v tejto oblasti, sme museli odovzdať problém na riešenie tímu, ktorý síce problém napokon vyriešil, ale môj tím sa nikam neposunul. Práve naopak. Pracovný entuziazmus sa v tíme prakticky rozpadol a prípravy na #R21 sme dorobili v takejto ponurej atmosfére. Aj taký je život v korporátnom IT.

Nasadenie #R21 do prevádzky prebehlo hladko, až som tomu odmietal uveriť. Keď som potom v sobotu nad ránom odchádzal z práce, mal som pocit, akoby som uzatvoril jednu veľkú kapitolu svojho pracovného života, kapitolu, ktorú som už ani nemyslel, že niekedy uzavriem. Rozhodne to boli najdlhšie dva zimné mesiace príprav na Release, aké som zažil. Hovorím zimné, lebo tie zimné majú pre mňa už niekoľko rokov zvláštnu príchuť, ktorá aj bez tej náročnej práce, chytá odtiene trpkosti. S ňou, je to ešte o trochu zložitejšie. Táto epizóda ma však naučila tri veci. Za prvé to, ako už nikdy nechcem plánovať. Za druhé, že dôvera vo vlastný tím má viac úrovní. Všetci čo robíme príliš veľa mikro-manažmentu to objavíme, až keď v tom poľavíme. A za tretie to, že ak budeme chcieť byť v budúcnosti pri obnove životného cyklu efektívnejší, budeme nevyhnutne potrebovať sformalizovať konfiguráciu infraštruktúry. Vďaka tomuto som konečne pochopil obrovský potenciál aj nevyhnutnosť adaptovať si v tíme nástroje ako sú Puppet či Ansible. Našťastie mám v tíme ľudí, ktorí tomu rozumejú lepšie ako ja a moje nadšenie budú vedieť pretaviť do hmatateľných výsledkov, ktoré nám pomôžu z tej parnej lokomotívy spraviť jadrovú ponorku. “Hello, Puppet!”

IT Ops