Alice Munro: Ako o život

Alice Munro: Ako o život

(0920, Alice Munro)

„Majsterka krátkych príbehov.“

Tieto poviedky boli pre mňa dôkazom toho, že brilantné veci sa dajú písať aj v nezaujímavých kontextoch. Akoby nám Alice Munro hovorila, že nezáleží na tom, že ste celý život prežili v malej dedinke na strednom Slovensku. Dejú sa tam tie každodenné, rutinné a zavše aj nudné veci, ktoré sa dejú všade. Načo už o nich písať? Ale ak o nich píše človek, ktorý sa na ne pozerá svojím originálnym spôsobom a vie z tej rutiny zachytiť okamih, ktorý ho ako fotografia zachytí, môže priniesť múdrosť a aj do tých umŕtvených uličiek malej dedinky môže vniesť váhu celého sveta. Len nájsť tých pár slov, ktoré všetko zmenia. Alice Munro vie toto perfektne.

Na zadnej obálke je okrem iných aj anotácia Marie Lundström: „O poviedkach A. Munroovej ktosi povedal, že sa z nich človek naučí niečo, na čo nikdy predtým sám nepomyslel. Je to pravda. Takisto je však pravda, že konečne tu nájde slová na to,čo ste si sami mysleli a cítili, ale necvedeli ste to vyjadriť. Že toto skryté, napohľad nevypovedaľné a nepatrné, sa dá nielen zdieľať, ale môže byť i veľkou literatúrou.“

Absolútne s tým súhlasím. V knihe je 14 poviedok, z ktorých posledné 4 sama autorka neoznačila za poviedky, ale za intímne spomienky na svoj vlastný život. V každej jednej som našiel aspoň raz, aspoň jednu vetu, jedno slovné spojenie, ktoré bolo čímsi unikátne a akoby objavom, tou hľadanou fotografiou, ktorá v sebe všetok ten hurhajt a zmätok zachytí naveky a dodá poviedke výnimočnosť, ktorá tak silno kontrastuje s dejom a priestorom, kde sa odohrávajú. Vie skutočne perfektne vyjadriť a opísať bežné, rutinné a pre väčšinu z nás úplne všedné veci. Akoby svojím štýlom dávala svetu okolo seba srdce a potom ho bolo počuť ako tlčie. Hoci nie v tele človeka, ale na malej uličke, ktorá vedie k jej rodnému domu.