Vyberte stranu

Neurologické poruchy 60%, maniodepresívne psychózy 42%, poruchy pozornosti 89%, srdcové poruchy 99%. Pravdepodobnosť predčasnej smrti vo veku 30.2 rokov. V budúcnosti je človek s takouto predikciou života pri narodení menejcenný, ale aj takýto človek možno objaví liek na rakovinu, napíše výnimočnú knihu alebo len jednoducho bude mať svoje vlastné sny, obrovskú silu ich dosiahnuť a možno tým inšpirovať iných. Taký je aj Vincent Anton Freeman a ja som sa s jeho cestou za svojimi snami totálne stotožnil.

Film mal pre mňa v čase, keď som ho videl, až filozofický odkaz do života – poznať svoj životný cieľ a naplno za ním ísť. Táto myšlienka vo mne rezonovala počas celého filmu a v rôznych aspektoch ľudského života. Poznať svoj životný cieľ, ale nie je vôbec jednoduché a aj samotný film vychádza z toho, že svoj sen Vincent už má a len okrajovo sa dotýka toho ako k nemu Vincent prišiel. Takýto človek musí byť dostatočne egoistický, aby si dokázal od iných zobrať, čo by iní nedokázali. Musí vedieť obetovať majetok aj rodinu, možno aj svoju lásku, akoby bol bez svedomia. Musí vedieť vzdať sa svojej vlastnej minulosti alebo svojho zázemia a žiť ako samorost, ale hlavne sa musí vedieť vzdať svojej vlastnej identity. Je toho možno ešte viac čo musí byť schopný, ale hádam najlepšie som to pochopil v scénke, kedy sa Vincent a jeho znovuobjavený a geneticky dokonalý brat Anton opäť púšťajú do hry, v ktorej si už ako deti dokazovali, kto je lepší a v ktorej Vincent vždy prehral. Uprostred noci sa vrhnú do otvoreného mora a plávajú v ústrety jeho nedoziernej šírke. Pravidlo je jednoduché – kto sa prvý otočí, prehráva. Anton sa v určitom okamihu zastaví a s obavami o život kričí na Vincenta: „Vincent! How are you doing this, Vincent!“ a Vincent, ktorý pláva o pár metrov pred ním odpovedá: „You wanna know how I did it? This is how I did it. I never saved anything for the swim back.“ a možno práve tu pochopil, že prvýkrát nad svojím bratom vyhral a vyhral aj nad samým sebou aj nad Gattacou, že už je vlastne svojmu snu nadosah. Aké to je byť svojmu snu na dosah? Vincentov sen bolo opustiť Zem a stať sa súčasťou jednej z posádok vesmírnych letov, čo ako geneticky nedokonalý jedinec, nemal ani len teoretickú šancu. Jemu sa to ale 10 000 úderov srdca po expirácii podarí a o tom je tento príbeh. Film mi poskytol veľa pohľadov, veľa otázok a tak ho vidím dodnes.

V kontexte reálneho života film aj dnes vnímam ako extremálnu metaforu a utopistickú víziu odhodlania človeka splniť si svoj sen. Nemusí to byť celoživotný sen a nemusí to byť ani za takých obetí ako spravil Vincent. Dáva nám návod alebo inšpiráciu, ako sa možno pri takom plnení sna človek mení, čo cíti a tak trochu nás na tú ťažkú ale pritom krásnu cestu pripravuje.

V inom kontexte ho vnímam ako zdvihnutý prst pre ľudí, ktorí by ho chceli brať príliš doslovne. Nie je možné žiť taký život ako Vincent a v tomto duchu je to vedecko-fantastický romantizmus. Nie je možné, aby človek desať rokov kráčal po nekonečnom a roztrasenom moste bez toho, aby sa mohol obzrieť alebo vrátiť späť a s vedomím si rizika, že na konci možno nič nie je alebo dokonca sa samotný most môže kedykoľvek zrútiť. Už to samotné musí človeka skôr či neskôr zabiť ak nie fyzicky, tak vnútorne určite. Ak by predsa len niektot chcel tak žiť, musí z neho extrahovať len malú a konkrétnu časť. Ja by som si vybral energiu, ktorú malo to prvé víťazstvo Vincenta nad Antonom. To mi bohate stačilo.

Film je ale pre mňa aj trochu o irónii tak fascinujúceho života ako mal Vincent. Na jednej strane do omrvinky premyslený každý krok, ale na strane druhej určitá prirodzená krátkozrakosť takejto geniality a precíznosti. Nevidel napríklad, že Dr. Lamar, ktorý každý deň testoval jeho moč, krv alebo sliny, ho v tichosti toleroval a fandil mu, lebo mu fandil jeho malý syn. Pre neho to bola rutinná práca, ktorú mohol vykonať celkom pokojne aj úplne inak – podľa predpisov, ale okolnosti mu dovoľovali prižmúriť oko nad Vincentom a tento malý moment, o ktorom Vincent nevedel a nemohol ho ani ovplyvniť, mu nechal otvorené dvere, aby znovu a znovu riskoval a posúval sa o ďalší krok vpred. Potom aj veľké veci sa zdajú byť postavené na veciach malých a vratkých, ale taký je život – z každého pohľadu trochu iný – raz desivý, raz krásny.

Film bol pre mňa tiež rozvinutím myšlienky z obdobia pred týmto filmom – o behu do vyčerpania fyzických síl. Metóda je jednoduchá. Bez prípravy, zásob, len tak sa človek rozbehne preč. Keď nebude vládať, spomalí, oddýchni si a beží ďalej. To opakuje dovtedy, kým nebude vedieť pokračovať, lebo mu dôjdu fyzické sily. No a v tomto bode sa začína návrat späť a dobrodružstvo par excellence. Keď som bol na jednej dobrodružnej cyklotúre po Poľsku, s kamošmi sme si to vyskúšali. Uprostred noci, unavení a jeden chorý, sme sa rozhodli, že budeme bicyklovať až do ďalšieho rána, kým sa nedostaneme na Slovensko. V daždi, keď sa asfaltová neosvetlená cesta zdá byť ako zrkadlo a každým nákladným autom, ktorý okolo nás prešiel a zanechal nás vo vodnej triešti, z ktorej nám mrzli tvár aj prsty na rukách, sme to dokázali ťahať len pár kilometrov a museli sme si priznať, že je to v prvom rade obrovský hazard až potom dobrodružstvo a zabivakovali sme .. ale to je už iný príbeh.

(…, 0169, 0170, 0171, …)

Share This