Prečo by mala náboženská viera zaniknúť? Je jej zánik dosiahnuteľny? A čo bude nasledovať potom? Tri na seba nadväzujúce otázky, ktoré kniha evokuje a na ktoré Harris ponúka svoje argumenty aj odpovede.
Náboženská viera predstavuje bod, za ktorým je racionálna diskusia nemožná. Harris tento bod definuje ako určitý „kultúrny singulárny bod“, pretože ide o oblasť ľudského presvedčenia, ktorá je imúnna voči racionálnej kritike a spochybňovaniu. Tie sú pritom základnými princípmi vedy, ktorá naopak, vyžaduje dôkazy, argumenty a je pod neustálou revíziou. Jedným z pilierov viery, zakotveným v kanonických textoch, je absolútna morálka a exkluzívny nárok na neomylnosť. Rešpekt k iným náboženstvám či názorom neveriacich nie je postojom, ktorý by Boh schvaľoval. Táto nekompatibilita robí podľa Harrisa z náboženskej viery zlo, pretože ide o neopodstatnené presvedčenie v otázkach najvyššieho významu. Robí z ľudí smrtiace zbrane (veriace v posmrtný život v nebi). V ére produkcie chemických, biologických a jadrových zbraní hromadného ničenia sa preto zánik náboženskej viery stáva ultimátnou otázkou prežitia ľudstva.
V kontexte druhej otázky si Harris uvedomuje obrovskú kultúrnu silu viery, no zároveň je presvedčený, že viera upadne do zabudnutia – rovnako ako kedysi astrológia, alchýmia, mágia, či viera v Zeusa, Mithrasa, Baala, Thora alebo Wotana. Viera bola historicky úzko spojená s vysvetľovaním fungovana sveta. Pokrok v prírodných vedách, kozmológii, medicíne ale aj v sociálnom poriadku a morálke však ponúkol a ponúka lepšie vysvetlenia. Navyše ponúka aj metódy a princípy, ako v tomto úsilí pokračovať, overovať výsledky a budovať prosperujúcejší a lepší svet. Náboženská viera nikdy neustúpila zo svojich pozícií ochotne (God of the Gaps), no ustúpila a ustupuje dodnes. Ak napokon náboženská viera zanikne alebo sa scvrkne do nevýznamných komunít či sekt, nastane éra operajúca sa o rozum, globalizáciu, sekularizáciu, racionálnu spiritualitu, vedecké poznanie, morálne princípy založené na empírii a etiku sústredenú na maximalizáciu ľudského šťastia.
Táto kniha je ostrá ako britva – treba si dávať pozor, aby sa človek neporezal. Pre niekoho ostrejšia ako pre iných, pochopiteľne. Po takejto knihe by som mal siahnuť po knihe, ktorá v najlepšej možnej miere objasňuje, prečo by náboženská viera zaniknúť nemala. Na Harrisovi si totiž obzvlášť cením to, že hoci má na vieru a cirkev vyhranený názor, jeho otvorenosť k diskusii a spôsob ako neagresívne a veľmi ľudsky dokáže načúvať iný názor a prezentovaj ten svoj. Je skvelým príkladom toho, ako by mala vyzerať cesta porozumenia a vzájomného rešpektu, o ktorom sám píše.
Keď som si naposledy pozrel film Pelíšky, objavil som v ňom niečo, čo som doteraz prehliadal. V scéne, keď sa všetky rodiny stretávajú na svadobnej hostine, vznikne na chvíľu moment harmónie a zmierenia. Stretli sa tam tri svety – dogmatický komunizmus, antikomunistický nacionalizmus a bohémstvo. Doteraz vždy plodili len provokácie, hádky a konflikty, ale zrazu tam všetci sedia, rozprávajú sa a ja som mal dojem, že im je spolu všetkým dobre.
Raz takto budú za jedným stolom sedieť ateista, kresťan a moslim – budú sa spolu smiať, diskutovať a budú sa spolu cítiť dobre, bezpečne a zmierene, s pocitom, akoby sa stretla jedna rodina. Čoho sa každý z nich bude musieť dovtedy vzdať, čo každý z nich bude musieť prijať, to uvidíme.