Ako napovedá samotný názov, kniha vznikla z rozhovorov T. G. Masaryka (1850-1937) s Karlom Čapkom (1890-1938) na zámku v Topoľčiankach, ktoré spolu viedli medzi rokmi 1925 až 1935. Masaryk svoje spomienky sám priebežne a veľmi pedantne revidoval a dopĺňal, preto nie je prekvapením, že ide o naozaj komplexný a autentický životopis, pokrývajúci prakticky celý Masarykov život so všetkými jeho aspektmi. Od každodenných maličkostí, na ktoré si spomínal zo svojho destva, až po štýl svojej diplomacie a životnú filozofiu, v ktorej spojil vieru v Boha s demokratickými hodnotami. V neposlednom rade je kniha aj svedectvom turbulentnej doby, v ktorej sa vyformovala nová Európa a zrodila sa aj Československá republika. Bolo to pre mňa veľmi poučné a inšpiratívne čítanie1.
Napriek širokému záberu tejto knihy, v tomto článku sa dotknem len dvoch vecí, ktoré vo mne zarezonovali viac než ostatné. Prvou je Masarykov názor na Tolstoja a druhou vznik a význam Československých légií v Rusku.
Keďže som ešte pred viac ako dvadsiatimi rokmi prečítal Tolstoja takmer celého, a nikdy sa nad ním už neskôr nezamýšľal, nenapadlo mi, aký by Tolstoj mohol byť ako človek, nielen autor. Stotožnil som si ho s jeho knihami ako morálnu autoritu svojej doby. Masaryk sa s ním stretol celkovo trikrát2. Tolstoj bol nadaný umelec a psychológ ľudských charakterov. Bol aj pacifistom, v čom sa s Masarykom nezhodli. Vo svojom neprirodzene primitívnom spôsobe života „po mužicku“ bol nekonzistentný a vzhľadom na svoj obrovský vplyv na spoločnosť aj nepochopiteľne nepraktický. Žil v šľachických domoch v Moskve a v Jasnej Poľane. Kázal o askéze, ale zároveň si hovel vo svojej sentimentálnej morálke, zatiaľ čo sedliaci v jeho dedine trpeli hladom. Vďaka Masarykovi dnes vidím Tolstoja trochu inak.
Československé légie sú pre mňa doslova objavom. Otvára sa mi s nimi celkom nová a fascinujúca kapitola našich dejín. Masaryk išiel do Ruska vybudovať armádu štátu, ktorý ešte na mape Európy neexistoval, ale ktorý by bez légii ani nevznikol. Samotné légie, ich význam pre vznik Československej republiky, ako vznikli, čím si v Rusku prešli (Sibírska anabáza), ako a kedy sa dostali do Európy, akú tu zohrali rolu, a čo sa stalo s mnohými z nich, vrátane vysoko postavených dôstojníkov po 2. svetovej vojne, je časťou našich dejín, o ktorej prakticky nič neviem. Skúsim to dohnať. Rovno som sa pustil do čítania korešpondencie Jozef Gregora Tajovského, ktorú mám už dlhé roky založenú v poličke. Tajovský, podobne ako napríklad aj Janko Jesenský, boli súčasťou týchto udalostí, preto ich diela by mohli byť autentickejšie než iné historické knihy.
Masaryk si želal, aby novému Československu bolo dopriatych aspoň 50 rokov pokoja a mieru, a mohlo sa tak kultúrne a národne zoceliť. Bolo primladé na to, aby dokázalo hýbať svetom. Avšak Masaryk, ako to niekoľkokrát v knihe hovorí, veril v silu tohto národa, aby bolo jeho hlas počuť aj vo svete. Dnes však vieme, že tých 50 rokov pokoja nedostalo.
Na záver to trochu odľahčím. V niečom mi TGM pripomenul Kevina Costnera3. Aj ten, aspoň čo si spomínam, zvyčajne hrával hrdinov, ktorí hrdinami nechceli byť, ale okolnosti z nich hrdinov spravili.
(.., 1320, 1321, 1322, ..)
Doplňujúce poznámky:
- K tejto knihe som sa dostal vďaka knihe Thinking the Twentieth Century od Tony Judta a Timothy Snydera (2012), v ktorej Snyder hovorí, citujem: „Sám sa venujem histórii východnej Európy, čo je oblasť, kde má kniha rozhovorov hrdú a dôstojnú tradíciu. Najslávnejším príkladom tohto žánru sú rozhovory Karla Čapka s Tomášom G. Masarykom, filozoficky vzdelaným prezidentom medzivojnového Československa.“ ↩︎
- Citát: „Lev Nikolájevič mě pak pozval i do Jasné Poljany. Jel jsem z Tuly kibitkou – před vsí můstek tak rozbitý, že by si koně polámali nohy; museli jsme objíždět. Před polednem jsem dojel do zámku; řekli mně, že Lev Nikolájevič ještě špí, protože prodebatoval celou noc s žernovem a hosty. Šel jsem tedy zatím do vsi; byla špinavá a ubohá. Před jednou chalupou pracoval mladý mužik; dal jsem se s ním do řeči a vidím, že má pod rozhalenou košilí nějakou vyrážku – příjice. V jiné chatrči jsem našel na peci stařenu ve špíně a bez pomoci, pracující k smrti. Vrátil jsem se k Tolstému; ten den k němu došel mladý Gay, syn malíře, jeho stoupenec; ten se oprostil tak dalece, že šel k Tolstým zdaleka pěšky, protože železnice prý není mužická; přišel tak zavšiven, že se musil honem vykoupat a vydrhnout. Tolstoj sám mi řekl, že pil ze sklenice syfilitikovy, aby mu nedal najevo ošklivost a neponížil ho; na to myslel, ale očistit své sedláky od nákazy, na to ne. A když začal vykládat, že se máme oprostit, že máme žít po mužicku a tak, řekl jsem mu: A co ten váš dům a salón, ta křesla a divany? A co ten bídný život vašich sedláků? To je oproštění? Vy sic nepijete, ale kouříte cigaretu za cigaretou; když askeze, tož důsledná. Mužik žije chudě, protože je chudý, ale ne proto, aby byl asketou. A řekl jsem mu, co jsem viděl v jeho vsi, ten nepořádek, nemoci, špínu a to všecko. Pro boha dobrého, to vy nevidíte? Vy, takový umělec, neumíte to pozorovat? Šít si sám boty, chodit pěšky místo jezdit vlakem, to je jen maření času; co lepších věcí by se za tu dobu dalo udělat!! Citoval jsem mu anglické l přísloví: Cleanliness is godliness, a naše české: čistota půl zdraví. Zkrátka, nemohli jsme si rozumět. Hraběnka byla rozumná žena, viděla nerada, jak Tolstoj by všechno nerozumně rozdal; myslela na své děti. Nemohu si pomoci, v tom jejím rozporu se Lvem Nikolájevičem jsem dával spíš za pravdu jí. Potřetí jsem navštívil Tolstého krátce před jeho smrtí, roku 1910; to už se vnitřně docela rozešel se ženou. Byl velmi nervózní a neopanoval se. V té době byl u něho a ve vsi lékařem náš doktor Makovický. Byl jednostranně zaujat pro Tolstého a jeho učení; míval za nehtem kousek tuhy a tou v kapse do notýsku zapisoval, co Lev Nikolájevič mluvil. Prostota, oprostit se! Můj ty Bože! Problém města a venkova se nedá řešit sentimentální morálkou a prohlašováním sedláka a venkova za vzor ve všem; zemědělství dnes se již také industrializuje, nemůže být bez strojů, a sedlák potřebuje vyššího vzdělání než jeho dědové – o tom všem je i u nás ještě mnoho nesprávných názorů a zděděných předsudků.“ ↩︎
- Dances with Wolves (1990), Waterworld (1995), The Postman (1997). ↩︎