Možno to poznáte. Mal som chuť si prečítať biografiu. Najlepšie o človeku, o ktorom nič neviem, je pre mňa bez akejkoľvek historickej stopy, bez akýchkoľvek väzieb na súčasnosť. Skrátka, dobrodružstvo, ktoré dokáže poskytnúť len dobrý životopisec.
Keď som našiel túto knihu, vedel som, že som našiel tú správnu, pretože vďaka nej som mohol spoznať rovno dvoch ľudí. Josefa Fouchého a Stefana Zweiga zároveň.
Spočiatku, keď som počul meno Fouché, vybavilo sa mi slovenské slovo „fušer“ a nejako sa mi okamžite vytvorilo spojenie medzi nimi. Lacná intuícia mi teda sprostredkovala rýchle vysvetlenie, že Fouchého meno sa chtiac-nechtiac nejako sprofanovalo vďaka jeho babráckosti, ktorou sa zrejme preslávil. Nie je to pravda. Moja intuícia ma zaviedla do slepej uličky. Slovo „fušer“ pochádza z nemeckého „Pfuscher“ a používalo sa na označenie neodbornej práce už v 15. storočí, ale predovšetkým, Josef Fouché nebol žiaden fušer. V roku 1790 začal ako učiteľ matematicky a fyziky v kňažskom seminári, o desať rokov už bol mnohonásobným milionárom a o ďalších desať rokov sa stal vojvodom z Ortanta.
Jozef Fouché bol virtuózom politickej navigácie, dokonalý politický chameleón. Zweig ho označil za najdokonalejšieho machiavelistu svojej doby. Slúžil postupne cirkevnému rádu oratoriánov, revolúcii (girondistom, jakobínom), Direktoriu, Konzulátu, cisárstvu (Napoleonovi Bonaparte) a nakoniec aj kráľovskému rodu Bourbonovcov. Bol to chladnokrvný oportunista, šedá eminencia, ktorá netúžila po okázalej moci, ale ju dôsledne uplatňovala, aj voči tým najvyššie postaveným, ako bol Napoleon. Prežil všetkých svojich pánov: Robespierra, Barrasa, Napoleona aj Ľudovíta XVIII.
Ak by sme spravili pomyselné porovnanie, aké funkcie by dnes zodpovedali jeho vtedajšej moci, Fouché by bol na Slovensku zároveň premiérom, ministrom vnútra, riaditeľom Slovenskej informačnej služby a generálnym prokurátorom. Mal by pod kontrolou Špeciálnu prokuratúru aj NAKA a okrem toho by riadil organizovaný zločin. Mimochodom, nepripomína vám to niečo?
V dobe, keď Stefan Zweig písal túto biografiu, žila Európa relatívne krátkym úsekom pokoja medzi dvoma svetovými vojnami. Vnímal však už vzostup totalitných režimov a videl, ako sa menia politické systémy a ako sa jednotlivci prispôsobujú (alebo neprispôsobujú) novým podmienkam. Fouché pre neho bol zrkadlom týchto procesov – majstrom politickej flexibility, ktorý v sebe skrýval nebezpečnú schopnosť manipulácie a prežitia za každú cenu. Zweig sám bol humanistom a pacifistom, a preto ho takýto pragmatický a amorálny génius politiky fascinoval a zároveň desil. Hľadal odpovede na otázky, ako je možné, že takýto človek dokázal prežiť tak dlho a v takých prevratoch.
Vďaka tejto knihe som zistil, že Zweig je majstrom psychologickej introspekcie s brilantnými znalosťami historických dejín a naozaj geniálnym citom pre vyrozprávanie neľahkých, nehrdinských a mimoriadne komplexných udalostí, za akými stáli ľudia ako Josef Fouché.
(.., 1143, 1144, 1145, ..)