Veľmi by som si želal, aby sme aj dnes na Slovensku mali niekoho, ako bol Ladislav Mňačko. To, s akým umeleckým citom dokázal zosmiešňovať absurdnosť a pokrytectvo komunistického režimu, ktorého ešte pred pár rokmi (z pohľadu, kedy písal túto knihu) bol jeho prominentným novinárom, je v podstate hrdinský čin.
Súdruh Münchhausen je piata kniha, ktorú som od Mňačka prečítal, a zároveň prvá satira. Musím povedať, že to bol pre mňa jeden z najlepších zážitkov, aké som kedy so slovenskom knihou mal.
Satira nebola nikdy mojou „šálkou kávy“, no Súdruh Münchhausen nie je iba jednoduchým výsmechom. Je to inteligentný, nadčasový a až bolestivo pravdivý obraz doby. Ak si ju dnes (2025) človek prečíta, s úžasom zistí, aké je stále aktuálna. Nie je, samozrejme aktuálna konkrétnymi obrazmi, ale politickou rétorikou, dialektickou (ne)zručnosťou ohýbať význam slov toľkokrát, až sa z toho človeku točí hlava. Neraz som si pri jej čítaní želal, aby Mňačko tu s nami stále bol a napísal takúto satiru. Určite by mal na ňu námetov viac než dosť. Možno by to otvorilo oči aj tým, ktorí počúvajú skôr na výsmech a hrozby, než na uhladenú a korektnú argumentáciu.
Napríklad, súdruh Trump vojensky zaútočí bombami GBU-57 na iránske jadrové zariadenie, ktoré Irán roky budoval, a Trump aj s jeho posádkou vyhlásia, že oni nie sú vo vojne s Iránom a nezaútočili na Irán. Zaútočili len na jeho nukleárny program. A teraz je čas na mier! Koľko dialektickej zručnosti musia títo „umelci slova“ ovládať, aby nikdy neboli tí, ktorí zle rozhodli, nikdy nezlyhali, vždy prinášali len mier, pokrok, blahobyt – jednoducho tú najsprávnejšiu cestu? Nie veľa. V intelektuálnom a morálnom suteréne sú takéto zručnosti povinnou výbavou. Ale netreba chodiť ani do Ameriky, aby si človek „vychutnal“ tento dialektický kumšt. Tu na Slovensku to rovnako dobre zvláda aj Fico s tým jeho ansámblom.
Tie ich blábobly sa už nedajú ani počúvať, lebo človeku z nich je až fyzicky nevoľno. Problém je vždy mimo nich (opozícia, vlády pred nimi, čo na tom, že vládli pred tým práve oni), oni vždy problémy riešia, oni sú obeťami historickej nespravodlivosti, oni musia na svojich statočných a pracovitých pleciach teraz niesť všetku tu ťarchu (miliónové domčeky pri mori). Stále tá istá alibistická pesnička, to isté klamstvo, znovu a znovu. Sebareflexia, pocit zodpovednosti? Hlboko pod bodom mrazu. Rovnako ako za komunizmu. Vtedy bola „revolúcia“ vylepená na každom rohu, až ľudia stratili vôbec pojem, čo to revolúcia vôbec je. Revolúcia tam revolúcia tu, všade a za všetkým je revolúcia. A zblbnutý a už rezignujúci človek sa len ako pasažier prizerá, čo sa to okolo neho deje. Krásne to Mňačko vyjadril tým, koľko krát slovo „revolúcia“ použil v tejto knihe – skoro 850-krát! Úplným vrcholom absurdnosti je jedna veta z príhovoru Hnidu na jednom zhromaždení:
„Preto vpred za nové víťazstvá nášho revolučného národa, ktorý v revolučnom zväzku s revolučnými národmi na čele s revolučným národom revolučnej revolúcie revolučných revolúcií zrevolucionoval revolúcie revolučnou revolúciou za revolúcie revolučných národov celého sveta.“
Str. 258
Na záver lahôdka z piatej kapitoly, keď Münchhausen navštívil závod na výrobu televízorov a riaditeľ závodu mu objasnil priebeh výroby, mal som pocit, že sledujem niektorú tlačovku našej vlády. Však posúďte: Vzorný moderný závod na výrobu televízorov, ktorý vyrobením 700 tis. kusov, prekračuje ročný plán o 320% a to pri znížení materiálových nákladov o 300%! Ako bol možný dosiahnuť takýto skvelý výsledok a to dokonca pri zníženom počte pracovníkov? Jedine ohromnou revolučnou iniciatívou celého pracujúceho kolektívu. Čo to v praxi znamená? Každý vyrobený televízor sa na konci výrobnej linky rovno rozoberie a recykluje na vstupný materiál. Ušetrí sa tak na materiály a pracovnej sile, pretože už netreba zamestnávať baličov a exportérov a dokonca netreba ani niektoré teraz už zbytočné výkony samotného výrobného procesu. Rovnako netreba riešiť reklamu ani reklamácie. Ďalšie ušetrenie. Plán strany jasne prikazoval vyrábať, tak závod vyrába. Napokon model televízora, ktorý vyrába, je zastaralý a dávno prekonaný typ. Matka štyroch detí, príkladná súdružka, sa iniciatívne rozhodla, že bude dobrovoľne pracovať aj v soboty a nedele, pretože im predseda straníckej organizácie vysvetlil, že každá odpracovaná dobrovoľná zmena je klincom do truhly zahnívajúcemu kapitalizmu.“ Bodka.
Treba sa im aspoň vysmiať, keď sa s nimi už slušne hovoriť nedá.
(.., 1308, 1309, 1310, ..)