Charlie Chaplin napísal svoj životopis dôsledne, až puntičkársky. Chvíľami sa mi ani nechcelo veriť, že ho nepísal priebežne počas celého svojho života. Možno ho miestami trochu zdramatizoval, čo by sa dalo vzhľadom na jeho profesiu pochopiť, a niektoré pasáže zošil o čosi surovejšie – podobne ako vo filme, keď sa strihom človek dostane z jednej scénky do úplne inej. Knihe síce veľmi nesvedčí, ale ani zásadne neprekáža.
Jeho životopisom sa tiahnu dve – aspoň z môjho pohľadu – charakteristické črty. Jednou je jeho vzťah k peniazom a bohatstvu, druhou jeho spoločenský život.
Nemôžem povedať, že by jeho život a práca boli len alebo najmä o peniazoch, to určite nie. Vyšiel však z extrémne chudobných pomerov a v priebehu pár rokov sa z neho stal milionár. Možno práve preto určitou časťou svojej osobnosti navždy ostal chudobným chlapcom, ktorý na svoju biedu nikdy nezabudol. Bola mu stále prítomná, nedovoľovala mu cítiť sa skutočne bohatým. Iste, mohol si kúpiť, čo chcel, no medzi riadkami som čítal, že svoj vzťah k peniazom a status skôr hral, než by ním naozaj bol. Možno ako Nouveau riche trpel syndrómom SWS, no skromnosť a úprimnosť jeho Tuláka s dychberúcou efektivitou, s akou prenikal do najvyššej spoločnosti, mu nepochybne pomáhali pôsobiť dojmom, akoby sa bohatým už narodil.
Ešte okolo roku 1900, kedy žil so svojou matkou, žili zo 4 šilingov na deň (~ $1), ale už v roku 1914 zarábal $1,000 týždenne a v roku 1918 činil jeho honorár, ktorý ho zaväzoval natočiť osem filmov, $1,200,000.
Prísľub všetkého toho bohatstva však nezmenil môj spôsob života. S bohatstvom som sa zmieril, ťažšie bolo zvyknúť si na jeho užívanie. Peniaze, ktoré som zarábal, boli legendárne – symbol v číslach, pretože som ich v skutočnosti nikdy nevidel. Musel som preto niečo urobiť, aby som si dokázal, že ich naozaj mám. Zaobstaral som si preto sekretárku, komorníka, automobil a šoféra. Keď som raz išiel okolo výkladnej skrini, všimol som si auto značky Locomobile pre siedmych cestujúcich, ktoré sa vtedy považovalo za najlepšie auto v Amerike. Vypadalo tak ohromne elegantne, že hádam ani nemohlo byť na predaj. Napriek tomu som vošiel do obchodu a spýtal som sa: „Koľko?“
str. 187
„Štyri tisíc deväťsto dolárov.“
„Zabaľte mi ho.“
Spoločenský život Charlieho Chaplina bol ako nikdy nekončiaca jazda v lunaparku. Aj dnes, po toľkých rokoch, mi jeho životopis jasne naznačil, že život „tam hore“, je pre nás, bežných ľudí, tak trochu z iného, akoby paralelného sveta. Tipol by som si, že dnes to nie je iné – svet vplyvných je možno ešte viac oddelený a nedostupný. To, ako a akí ľudia sa tu stretávajú, o čom sa rozprávajú, o čom rozhodujú, tvorí úplne inú realitu.
Jeho život bol v podstate definovaný filmami, ktoré nakrúcal, a stretnutiami so slávnymi a vplyvnými osobnosťami. Neustále obedy a večere s ľuďmi, ktorých buď pozýval on alebo bol pozvaný k nim. Nemá ani zmysel ich tu všetkých uvádzať, ale pre ilustráciu, medzi tými, ktorých stretol boli Woodrow Wilson, Franklink D. Roosevelt, Winston Churchill, Mahatma Gándhí, Nikita Chruščov, Vincent Auriol, Albert Einstein, George Bernard Shaw, H. G. Wells, Pablo Picasso, Jean-Paul Sartre či Thomas Mann. Miestami som mal pocit, že tých, ktorých nestretol, bolo menej než tých, s ktorými si podal ruku. Jedna jeho spomienka na takéto stretnutie mi utkvela v pamäti viac než ostatné. Bol to rozhovor s Elsou Einsteinovou, manželkou Alberta Einsteina:
Doktor prišiel ako obyčajne v župane dole na raňajky, ale ničoho sa skoro ani nedotkol. Myslela som si, že mu niečo je, a tak som sa ho spýtala, čo ho trápi. „Miláčik“, hovorí mi, „dostal som ohromný nápad.“ A keď dopil kávu, išiel k piánu a začal hráť. Chvíľami prestal, urobil si pár poznámok a znovu opakoval. „Dostal som ohromný nápad, skvelý nápad!“ Povedala som mu na to: „Tak mi preboha povedz, o čo ide, nenapínaj ma tak!“ Odpovedal mi: „To je ťažko, musím na tom ešte popracovať.“ Ešte asi pol hodiny hral a robil si poznámky, potom odišiel hore do svojej pracovne, povedal mi, že ho nikto nemá rušiť a zostal tam štrnásť dní. „Posielala som mu každý deň hore jedlo.“ hovorila, „večer sa išiel na chvíľu prejsť, aby mal nejaký pohyb a potom sa zase vrátil k práci. Konečne,“ pokračovala, „sa vrátil z pracovne dole celý pobledlý, „Tu je to,“ povedal mi a unavene položil na stôl dva listy papiera. A bola to jeho Teória relativity.“
str. 352
Chaplin bol vo filme nepochybne revolúciou. Nielenže bol hercom a ikonou nemej éry, ale sám si písal scenáre, robil réžiu, vyberal hercov a koučoval ich, produkoval svoje filmy a neskôr k nim dokonca skladal aj hudbu. Prechod od nemých filmov, ktorých nakrútil 76, k zvukovým nebol pre neho ľahký. Na rozdiel od iných ho však nielenže prežil, ale v novej ére zvuku dokázal vytvoriť svoje najúspešnejšie diela – napríklad film The Great Dictator, ktorý sa stal jeho komerčne najúspešnejším titulom vôbec. Záverečný prejav z tohto filmu je dodnes považovaný za jeden z najsilnejších momentov v dejinách kinematografie.
Chaplinov masový úspech a publicita nenechali dlho chladnými ani politické elity. Najprv ešte počas prvej svetovej vojny pomáhal s predajom štátnych dlhopisov, ktoré pomáhali vláde USA financovať svoje vojnové výdavky (Third Liberty Loan Act). Ešte pred druhou svetovou vojnou začal s prípravou filmu The Great Dictator, ktorý mal premiéru v roku 1940 a bol silne anti-hitlerovský. V knihe sa niekoľkokrát priznáva, že keby vtedy vedel o nacistických koncentračných táboroch, film by možno vôbec nenatočil.
V tom čase bola jeho politická angažovanosť na vrchole. Verejne vystupoval na podporu otvorenia takzvaného Druhého frontu, po ktorom Stalin v boji proti nacistom volal už od roku 1941. To však pre Chaplina znamenalo, že si mnohí jeho anti-hitlerovský postoj vysvetľovali ako pro-komunistický, keďže sa nikdy jasne nepridal k táboru tých, ktorí komunizmus odmietali. Počas McCarthyho éry ho dokonca monitorovala FBI. Politická situácia okolo Chaplina sa na začiatku 50. rokov zhoršila natoľko, že sa rozhodol opustiť USA a usadiť sa vo Švajčiarsku, kde žil až do svojej smrti.
Záverom, ešte jedno zamyslenie. Prečo ma stále baví čítať takéto staršie životopisy? Pre toto:
Počul som na vlastné uši tvrdiť jedného človeka pri nejakej večery, že situáciu nezachráni nič len zohnať viac zlata. Pri diskusii o probléme automatizácie, pripravujúcej ľudí o prácu, niekto povedal, že s aten problém vyrieši sám, pretože pracovné sily budú nakoniec tak lacné, že budú konkurovať automatickým strojom. Kríza bola veľmi krutá.
str. 408
Áno, sú to podobné úvahy, akými sme sa pred pár rokmi zaoberali aj my v IT. Vtedy vyvolávala opodstatnené obavy automatizácia, dnes ich opäť prináša umelá inteligencia. História nás učí pokore, len jej treba načúvať. Nežijeme v takej unikátnej ére, ako sa nám na prvý pohľad zdá. Mnohým z toho, čím prechádzame dnes, si už ľudia mnohokrát prešli dávno pred nami, mení sa len kontext. Podobá sa to ľudskému životu – od narodenia po starobu sa človek učí chodiť, rozprávať či pracovať a má pritom jedinečný pocit neopakovateľnosti, akoby pred ním nikto iný nežil, akoby bol on tým prvým, ktorý zakúša život.