Keď som sa ešte v roku 2010 chystal pozrieť si film The Time Traveler’s Wife, nemal som od neho žiadne veľké očakávania. Vykľul sa však z neho jeden z najlepších filmov, aké som kedy videl, a to rovno v dvoch kategóriách zároveň – ako film o vzťahu otca a dcéry a film o vzťahu medzi mužom a ženou. Odvtedy som si ho pozrel ešte niekoľkokrát a stále má pre mňa svoje špecifické čaro. Tak som sa tento rok rozhodol, že si prečítam knihu, ktorá bola predlohou tohto filmu – debut od Audrey Niffeneggerovej.
Keď som knihu čítal, našiel som si v tomto príbehu novú paralelu, ktorú som tam dovtedy nevidel. Je to zhmotnenie túžby ženy po dokonalom mužovi. Henry je v tomto zmysle dokonalý. Pozná totiž Clare už od jej detstva, keď bola ešte malé dievča. Vtedy jej bol anjelom. Ako rástla, stal sa jej tajomným kamarátom, neskôr priateľom, prvým milencom a napokon manželom. Henry sa k nej správa vždy s nadčasovou rozvahou a múdrosťou zrelého, skúseného muža – vždy adekvátne jej veku, či je ešte dievčatkom, tínedžerkou, dospelou ženou alebo ženou na sklonku svojho života. Henry, ako cestovateľ v čase, totiž vie, kým je Clare pre jeho život. Je to tak trochu túžba každého človeka: mať pri sebe niekoho, kto nás pozná, ako sa poznáme my sami a ešte o trochu viac.
Táto paralela, samozrejme, nie je jedinou fascinujúcou vecou na tejto knihe. Cestovaním v čase Niffeneggerová vyrozprávala situácie, ktoré vo vzťahoch skutočne prežívame alebo si ich vizualizujeme, a to takým prirodzeným a podmanivým spôsobom, že sa mi naozaj nechcelo veriť, že ide o jej debut. Originalita jej prístupu a vnútorná konzistentnosť, ktoré sú v príbehoch o cestovaní v čase vždy tým najslabším miestom, si vyžadujú značnú autorskú skúsenosť. Ona to však dala na prvýkrát. Neuveriteľné.
Posledná scéna z filmu, v ktorej sa Henry objavuje v čase po svojej smrti, ma inšpirovala k myšlienkovému experimentu. V ňom si predstavujem, že sa podobne ako Henry zjavím na lúke, kde si moja rodina práve robí piknik. Netušia, že tam prídem. Moja žena je priamo predo mnou, staršia dcéra napravo, mladšia naľavo, no všetky tri sú akosi rovnako ďaleko a ja viem, že mám čas len na jedno jediné objatie. Musím si vybrať, za ktorou sa rozbehnem, a musím sa rozhodnúť hneď, inak mi neostane čas ani na jedno. Drahocenný čas tiká a ja tam stojím paralyzovaný nevyhnutnosťou voľby. Neviem, čo spraviť, no musím konať rýchlo. Rozhodol som sa.
To, ako som sa rozhodol, si nechám pre seba, no nikdy to nie je jednoduché. Tento experiment má v sebe totiž jedno čaro – ako roky plynú a deti rastú, moje rozhodnutie, aj to ako k nemu prichádzam, sa v menia. Vypovedá to o zmenách, ktoré by sme si asi inak neuvedomili.
(.., 1300, 1301, 1302, ..)