Vyberte stranu

Keď som prišiel do Oświęcimu prvýkrát, bolo to ešte cykloturistické dobrodružstvo s kamošmi z výšky. Po tristo kilometroch na sklonku štvrtého dňa sme sa sem konečne dostali. Už z diaľky, odkiaľ vidieť ešte len horizont mesta, som hľadal komíny krematórií alebo čokoľvek atypické, čosi čo by naznačovalo, že na tomto mieste mala 2. svetová vojna inú tvár ako na frontoch. Chcel som sa na to pripraviť. Ale nič. Vchádzali sme do mesta, okolo sme míňali prvé domy. Zdalo sa, že tu prúdi celkom obyčajný život, život ako kdekoľvek inde na svete. Čosi ma ale nútilo v každom dome vidieť kanceláriu dôstojníka SS. Na križovatke za kruhovým objazdom, sme sa podľa značiek vydali po rovnej ceste popri rieke Sołe. Znovu tá márna snaha hľadať v každej budove krematórium či stopy minulosti, ale potom to zrazu naozaj prišlo. Po miernej zákrute sa mi spomedzi stromov otvoril šokujúci obraz. Dlhý betónový múr s ostnatým drotom a za ním tehlovo červená dvojposchodová skoro až radová výstavba strašidelných barakov. Pripadalo mi, akoby si tie budovy žili svoj vlastný život a ako každý spoločensky žijúci tvor chceli k niekomu patriť. Ale nepatrili, ani po päťdesiatich rokov nepatrili k ničomu z toho, čo tu zostalo! Pomaly sme míňali dlhý múr a ja som bol skutočne ohromený. Dodnes si spomínam na ten pocit – ani len bývať by som tu nemohol, nie to ešte umrieť! Toto tu nemalo nič spoločné so životom (to som sa trochu mýlil).

Každý barák mal dve zvetrané poschodia, špicatú škridlovú strechu, dva vchody oproti sebe. Medzi nimi uličky, upravený trávnik a vysoké brezy, ktoré tu vtedy ešte neboli. Ten večer sme sa pred múzeom len otočili a noc sme prespali pod mostom pri Sołe. Múzem už bolo zatvorené. Zaspával som ale so zvláštnym pocitom, že som presne na mieste, kde som práve mal byť.

Druhý deň som s kamošmi pol dňa prechádzal barák po baráku a nezúčastnene pozoroval ako viac a viac na nich dolieha strašná ťažoba dejín tohto miesta. Len akosi mne nič nedochádzalo. Kamarát si pred jedným veľkorozmerným obrazom ženy musel sadnúť na podlahu a chvíľu oddychovať. Prechádzal som po chodbách, pozeral na neskutočné množstvo vlasov, topánok, lyžičiek, na kúsky chleba, ktoré mali byť dennými porciami väzňov, na šaty detí, na bábiky, ktoré im zobrali. Prešli sme miestnosti, v ktorých boli väzni rôznymi spôsobmi mučení, prešli sme aj cez plynové komory. Aká to výsada dnešných turistov! Prechádzať po miestach, cez ktoré sa kedysi prejsť nedalo, ale naopak kde všetko končilo. Akosi mi to ale stále nedochádzalo. Hneval som sa za to na seba, ale fakt to nešlo. Prechádzal som po Auschwitzi ako po múzeu. Ako po čomsi, čo sa ma netýka. Uvedomoval som si, že chodím po chodbach, po ktorých len pred päťdesiatimi rokmi kráčal muž v upravenej zelenej uniforme, uvedomoval som si, že som teraz zišiel pár schodíkov na malý dvor medzi barákmi, ktorými zišiel aj on a po ňom dvaja vypočúvaní väzni. Uvedomoval som si, že stojím pri múre, pri ktorom stáť bolo to posledné čo títo väzni zažili, ale uvedomovať si a uvedomovať si je rozdiel. Koľkokrát sa človek môže postaviť na miesto, ktoré bolo svedkom toľkého utrpenia, toľkej stratenej nádeje a pritom nič necítiť? Ako je len možné, že som nič necítil?! Hnusil som sa sám sebe. To som sa na Oświęcim naozaj pripravil tak dobre, že ma nemohlo nič prekvapiť?

Opäť ďalší barák a opäť ďalšie haldy dokumentačných fotografií, na ktorých je každý väzeň odfotený trikrát. Všetci holohlaví, muži, ženy, deti, niektorí v pásikovanom väzenskom oblečení, niektorí ešte v civile. A potom z jednej z tých fotografií sa na mňa zahľadelo dievča. Mohlo mať dvanásť možno trinásť rokov. Pozerala na mňa tak krásnymi očami. Všetko som zrazu pochopil. Oči mi nekontrolovane zvlhli a hnevom sa mi rozochveli ruky. Zrazu som tam bol. Bol som pritom, ako ju posadili na rozheganú stoličku a opreli jej hlavu o klinec, aby ju odfotili. Ešte jej nestihli ani ostrihať tie krásne plavé vlasy. Pozerala na ten svet okolo seba a nechápala čo sa deje, netušila čo sa bude diať. Každý pozná tie krásne veľké oči, ktoré len ticho okolo seba hľadajú aspoň slamku bezpečia, čokoľvek čo poznajú, čo pozná ich. Naivne hľadala nádej v mužovi v zelenej uniforme. Pozerala na mňa a v jej pohľade bola tichá ale skromná výčitka. Zrazu som o nej vedel všetko. Bola mi dcérou, ktorú by som aj za cenu vzkriesenia diabla musel ochránil, bola mi milenkou, ktorú som si na konci vojny zobral za ženu, a bola mi aj starou mamou, ktorá mi rozprávala o všetkom, čo cez vojnu prežila. V tej sekunde som vymyslel celý jej život.

Odchádzal som odtiaľ po pol dni únavnej chôdze. Balili sme si veci na bicykle, bola pred nami ešte dlhá cesta. Auschwitz sa nám mal za chvíľu vzdialiť do spomienok, keď som zrazu pochopil, že sa tam musím ešte vrátiť a hneď. Bežal som za ňou. Nespomínal som si presne, ktorý to bol barák. Bol to československý alebo poľský? Vošiel som do prvého z nich. Prešiel som prvé, potom druhé poschodie, ale nebol to on. Nenašiel som ju. Vbehol som do druhého baráku, vybehol som na druhé poschodie. Predieral som sa hlúčikom turistov, ktorým sprievodca čosi vysvetľoval. Hľadal som ju akoby bola stále nažive, ako dievča, do ktorého som sa na prvý pohľad zamiloval a vedel som, že ak ju znovu nevyhľadám, budem si to naveky vyčítať. Hľadal som ju akoby sa každú chvíľu mala stratiť. Našiel som ju. Bola „ešte“ tam.

Keď sa do Oświęcimu ešte niekedy vrátim, vrátim sa aj kvôli nej. Maria Matlak sa narodila v Poľsku. Keď ju v roku 1943 transportovali do Auschwitzu mala pätnásť rokov. Po niekoľkých mesiacoch bola presunutá do detského tábora v Łodzi. Holokaust prežila.

  • Facebook
  • Twitter
  • LinkedIn

Share This