Vyberte stranu

Zamrežovaná klietka. Dusivý ťažký vzduch. Mŕtvoly, ktoré čakali na spálenie. Zajatie. Bolo to moje prvé zajatie, ale nie v mojej prvej vojne. Okolo mňa veľa kriku a bolesti. Podmienky prinášajúce len smrť. Nepriateľ sa z toho radoval. Tým viac sa radoval, čím viac zúfalstva videl, lebo jeho radosť pochádzala z krutosti. Bol krutý ale ľudský, stále to bol ešte človek. Jeho život bol podobný môjmu a vari by sme boli v inom svete a v inom čase aj priatelia, často by sme sa rozprávali, smiali a tešili sa svojmu priateľstvu a tomu ako si dobre rozumieme, keby nebol vo vojne s mečom v ruke a keby som ja nebol jeho nepriateľ z titulu povinnosti, ale nie cnosti. Cnosť je o láske, povinnosť o peniazoch. Bol krutý a jeho krutosť bola jedinou známkou jeho života. Bol krutý a potreboval žiť. Bol krutý a potreboval svoju krutosť vidieť na vlastné oči, dotýkať sa jej a cítiť ju. A tak zajal tisíce, aby videl ich utrpenie, aby sa mohol dotknúť ich smradľavých a prepotených tiel, aby cítil hnisavé rany a blízkosť smrti, ktorú spôsobil. Len tak mohol udržiavať živú ilúziu, že vládne smrti.

Moja úzka a tmavá cela ma začala pripravovať na smrť. Tešil som sa tomu. Bola to príprava veľmi dôkladná s presne definovaným postupom. Hnev striedala úzkosť, úzkosť beznádej, beznádej sebaobviňovanie a tak dookola znova a znova. Každý deň som vstal a odlupol kúsok zo steny. Ten kúsok mi bol nádejou, že toto ešte nie je môj hrob. Ale ako síl ubúdalo, dni sa spočítali a vyšlo okrúhle a nízke číslo. Dalo sa čítať na mojich viečkach, na vysilených ramenách, šuchtavej chôdzi či rozhovoroch bez slov.

Tak som si sadol a čakal. Trvalo to dlho, kým som začal snívať, ale keď som začal, uvoľnili sa mi svaly, dostal som silu do údov, cítil som vôňu stromov, videl som jasné slnko a pevnosť zeme sa mi stratila pod nohami. Letel som. Moje telo plakalo radosťou, smialo sa ako nikdy pred tým. Každý kúsok môjho tela sa smial a tešil sa. Otvoril som oči a sen pokračoval. Cítil som sa šťastný, cítil som sa slobodný. Už pre mňa neexistovala žiadna nádej, pretože som ju nepotreboval. Pretože nádej majú len tí, ktorí sa utiekajú. Už pre mňa nebola žiadna stena, za ktorou je sloboda, lebo všetko čo som chcel, všetko čo som potreboval, bolo tu – ja. Moje ruky, ktoré mi boli vždy nablízku, keď som sa potreboval načiahnuť. Moje nohy, ktoré ma vždy odniesli kam som chcel, moje oči, ktoré mi dali farby, ale hlavne moja myseľ, ktorá jediná si je schopná uvedomiť sama seba. Neviem koľko času som prežil takto snívajúc s otvorenými očami, ale keď som žmurkol a telo mi opäť oťaželo, bol som na lúke, opieral som sa o strom. Predo mnou tečúca rieka a v mysli len krátka otázka. Ako sa to mohlo stať? Bola len veľmi krátka, lebo som sa ňou nezaoberal. Vstal som, ťažko som vstal a išiel som k rieke napiť sa a uloviť si niečo na jedenie – postarať sa o svoj život. Takto ku mne vravel Zarathustra. Kým on sedel na hrobe Boha, ja som bojoval svoj vlastný boj na pomedzí ľudského dna a vizionárskych vízií. To sa ale stalo až na záver.

  • Facebook
  • Twitter
  • LinkedIn

Najprv som sa s ním natrápil, fakt že natrápil. V rokoch 2003 až 2007 som to s ním skúsil trikrát a vždy to dopadlo katastrofou. Nikdy som sa nedostal ďalej ako po 30. stranu. Najprv som to bral tak, že to asi nebude kniha pre mňa, nebola by prvá ani posledná. Bola mi jednoducho nezrozumiteľná. Čítal som ju, ale všetko akoby padalo mimo mňa. Prečítal som už aj také, z ktorých som neporozumel jedinej vete a predsa som ich prečítal, ale tu som to zažívať nechcel. Po čase som zistil, že tu už nejde o pochopenie, o nastavenie mysle, ale formu čítania, ktorá sa transformovala do rituálu. Potom ma jej nedostupnosť začala provokovať a napokon som začal mať dojem, že ma kniha vyslovene odmieta, čo samo o sebe je tak trochu nezmysel.

Rozhodol som sa teda, že ju začnem čítať tak, ako oráč začne orať pole a nepozerať sa na to, či tomu rozumiem alebo nie. Hádam to príde samo. Vypnúť mozog a napnúť svaly. A bolo to správne. Keď som ju znovu celkom náhodou skúsil čítať týmto fyzickým spôsobom, čosi do seba zapadlo. Tá Nietzscheho mätúca dikcia, jeho spôsob vyjadrovania, tempo ako kladie slovo za slovom, ako tvorí vety, myšlienky, všetko sa mi dostávalo hlboko do tela a to skoro okamžite. Nikdy, naozaj nikdy som to nezažil tak intenzívne ako tu. Priamo pri čítaní som cítil, že sa mením vďaka Zarathustrovmu učeniu, akoby som bol jeho žiakom alebo dokonca ním samotným sediac na hrobe Boha a ohlasujúc Nadčloveka. Hovoril som podobnou rečou, tou prazvláštnou dikciou a začínal som veriť, že som čakal len na toto.

Kniha je nabitá nesmiernym nábojom a je tak inšpiratívna ako máloktorá iná kniha. Pre mňa je rozhodne jedna z najhodnotnejších, ktoré som kedy čítal či počul. Pôsobí silne náboženským ale zároveň aj protináboženským tónom a sama o sebe je spôsobom či metódou, nie informáciou či faktom, ktorý v človeku rozrezonuje hlboké otázky o živote a bytí. Tak vravel Zarathustra sa tak pre mňa stala udalosťou. Nielen preto, že to bolo pre mňa v zložitom životnom období, ale najmä preto, že do neho Zarathustra mal čo povedať. Cesta k nemu bola pomerne zložitá cez Freuda, Junga a nie jednoduchý začiatok, ale môcť si tak dať kávu s Nietzschem, určite by som mal pocit, že tam sedím s blízkym priateľom, ktorý ma odteraz bude sprevádzať celý ďalší život.

(…, 0144, 0145, 0146, …)

Share This