Vyberte stranu

Film je, aby som bol presný, čímsi ako hraným dokumentom, v ktorom hlavné postavy príbehu hrajú herci, kým oni sami do filmu vstupujú v interview, kde svojimi slovami opisujú svoje vlastné prežívanie toho, čo sa práve deje. Toto dodáva filmu perfektné vyváženie jednak medzi napätím a informovanosťou diváka, ale aj medzi jeho pocitom pohodlia pri pozeraní filmu doma v teple a drsnými podmienkami na zamrznutej skale.

Film začína stanovením si cieľa, obrovského cieľa, ktorý si dali už viacerí, ale nik ho zatiaľ nedosiahol. Navyše sa rozhodli, že na horu pôjdu tzv. „alpským štýlom“, čo znamená, že vrchol chceli dosiahnuť najťažším spôsobom, t.j. vyliezť a zliezť ho len s vybranými vecami v batohu, bez zásob a bez medzitábora. Bolo im dožičené krásne počasie, vďaka ktorému sa mohli naplno tešiť z lezenia. Bez väčších problémov vyšli hore, unavení ale šťastní. Ako prví dosiahli vrchol Siula Grande západnou stenou. Zostup skúsili cez previsnuté snehové jazyky, ktoré ale zvrchu nevideli. A tu sa stalo nešťastie. Pod Joeom sa prelomil zamrznutý sneh a pri páde si zlomil nohu. Bola to tragédia a Joe triezvo zhodnotil, že tam už ostane navždy. Bolo nemysliteľné, aby sa im s takýmto zranením podarilo zliezť celú výšku. Napriek tomu ho Simon začal zlaňovať – jednu dĺžku lana za druhou. Po zľadovatenom a strmom svahu to bola ohromná improvizácia, kde Joe skoro omdlieval od bolesti a Simon od únavy. K vysokému cieľu, jeho dosiahnutiu tu teda bola aj tragická zápletka.

Simon pri zlaňovaní nevidel kam Joea zlaňuje a Joe mu to v tom vetre nevedel povedať. Po každej jednej dĺžke lana Joe musel odľahčiť lano, čím dal Simonovi signál, že môže pretiahnuť uzol, ktorý spájal dve dĺžky lana. To mu spôsobovalo neskutočné bolesti, pretože v tom teréne musel stáť aj na zlomenej nohe. Potom počkal na Simona, ktorý úsek zliezol sám a znovu. Čoskoro sa zotmelo a tak to bolo ako zlaňovanie do čiernej mrazivej jamy. Išlo to pomerne rýchlo, zdalo sa, že sú už skoro na úpätí, keď sa stena ešte viac zostrmila, prerušila a lano sa naplo – Joe ostal visieť v previse, z ktorého sa nevedel dostať. Mal omrznuté ruky. Nemohol jednoducho rúčkovať po lane hore, nedokázal s nimi urobiť ani len uzol a keď sa mu jeden podaril, napokon mu vypadol, pretože ho nedokázal udržať. Situácia sa tak stala bezvýchodiskovou.

Jeden aj pol hodiny ho Simon tam držal na lane bez toho, aby vedel, čo sa deje. Muselo to byť nekonečne vyčerpávajúce. V jednom momente sa však bleskovo rozhodol – odrezal ho. Lano sa konečne uvoľnilo. Simon sa vládal už len zahrabať do snehu a prespať noc. Ráno sa vyjasnilo a šťastne zliezol až do tábora, kde ich čakal Richard. Po ceste dole, videl aj previs, kde Joe visel. Pod ním zívala trhlina v ľadovci, do ktorej ho odrezal. Bol presvedčný, že Joe je mŕtvy.

Joe však ten 50 metrový pád prežil. S neuveriteľným šťastím sa zachytil na malom kuse ľadu, ktorý ak by tam nebol, padal by ďalej do čiernej tmy v trhline. Pokúsil sa vyliezť hore, ale nedokázal by to ani zdravý, nieto ešte so zlomenou nohou, zmrznutý a vyčerpaný. Spustil sa teda dole do neznámej tmy. Toto bol vo filme okamih, kedy sa v podstate Joe rozhodol o svojej smrti. Nemal šancu tušiť čo ho dole čaká, či mu bude lano dostatočne dlhé, aby sa dostal na dno, či tam vôbec bude dno, ktoré mu umožní chodiť, alebo to bude len stále sa zužujúca trhlina, v ktorej sa raz zasekne a umrie tam vyčerpaním. Lano však bolo akurát tak dlhé ako priepasť pod ním a jemu sa podarilo dostať cez otvor na povrch.

Celá táto jeho púť je čímsi neskutočným, čo sa proste nedá zažiť v jednom príbehu a už vonkocom nie prežiť, ale aj tak to dokázal. Plaziac sa niekoľko míl po rozpukanom ľadovci, totálne vysmädnutý a bez síl, došiel až namiesto tábora. Kde ho našli totálne šokovaní Simon a Richard. Mal neskutočné šťastie ale hlavne neskutočnú vôľu žiť. Film sa volá Dotyk prázdnoty, ale kľudne by sa mohol volať aj Nekonečná vôľa žiť.

Počas tohto filmu som ochorel a musel som ho dokonca asi 10 minút pred koncom prestať pozerať. Musel som si ľahnúť. Okamžite sa mi zvýšila teplota, dostal som zimnicu a celú noc som chodil zvracať. Nespal som ani sekundu a v mysli sa mi premietali scény z tohto filmu. V noci sa mi teplota vyšplhala nad 39°C a skutočnosť sa mi začala pliesť s Joeovým osudom, mal som halucinácie. Moju zimnicu a bolesti som pociťoval tak, akoby som bol na Joeovom mieste, priamo tam zakliesený v zľadovatenej rokline alebo vysiaci na lane, so zlomenou nohou, proste v akejkoľvek situácii, ktorá bola smrteľná. Prežíval som to tak silno, že vo chvíľach, keď som rozlišoval realitu, prial som si už na ten dotyk prázdnoty nemyslieť …

(…, 0977, 0978, 0979, …)

Share This