Vyberte stranu

V niektorých momentoch to bol pre mňa veľmi horkastý film – pre mňa ako pre otca malej dcéry. Ako film je to ale určite jeden z tých lepších kúskov. Zapôsobil na mňa tak azda pre tú ťaživú realitu, ktorú som z neho cítil a tú majú len naozaj poctivé filmy, takže tento si k nim radím.

Vo filme neboli žiadne vyčačkané scény, ktoré by ma rušili. Čo som ocenil. Boli tam akési slepé scény, ktoré nepomáhali vysvetliť záhadu, neboli zaujímavé svojou obraznosťou, hudbou alebo hereckým výkonom, ale proste tam boli a to sa mi páčilo. Núka sa otázka, prečo to oceňujem, ale odpoveď je veľmi jednoduchá – lebo taká je realita. Nie vždy každá myšlienka, každý krok alečo čin hlavného hrdinu vedie k cieľu. Niekedy je život o prázdnom hľadaní, čakaní na dobrý nápad, prechádzke v parku, kde človeku aj tak nič nenapadne, ale tak to proste chodí a to, že si dali tvorcovia tú námahu ponechať tieto scény vo filme, považujem za dobrý kus práce. Ukotvili ho tým v realite viac než iné filmy. Ak si dobre všimnete, takýchto slepých scén je vo filmoch veľmi málo a mne osobne to zvykne evokovať pocit, že ma film manipuluje viac než by mal a tým sa dobrý pocit z filmu postupne stráca.

Boli tu ešte akési nedokončené scény – síce rozvinuté ale akoby boli nečakane ustrihnuté a nedopovedané. Typickým príkladom je úplne posledná scéna filmu. Niekoho by mohli rušiť, alebo dokonca znervózňovať, mohlo by ich dorozprávanie niekomu chýbať, ale mne pripadalo veľmi vhodné, že tam boli aké boli a tým spravili film dynamickejším.

Na filme by som tiež ocenil, že príbeh je v sebe celkom konzistentný a to čo na začiatku pôsobí trochu chaoticky a nesúrodo sa ku koncu začína spájať v jeden príbeh plný bolesti, ktorú si ľudia odovzdávajú ďalej. Film takto nie je len o únose dvoch malých dievčatiek, ale aj o patologických prípadoch akýchsi pseudozločincov a skazenosti cirkevných predstavených.

Počas sledovania filmu mi napadli aj dve teórie ako možno tvorcovia postupujú pri vnášaní svojich cieľov do filmu, podľa toho, čo chcú na strane diváka dosiahnuť. Nie som z fachu, takže úvahy o takýchto technikách sú pre mňa zaujímavé. Jedna je o výskyte maskovaných postáv vo filmoch. Z tohto filmu dedukujem, hoci mi to mohlo napadnúť už dávno, pretože to nie je žiaden patent tohto filmu, že ak sa vo filme objavuje maskovaná osoba, napr. že je stále otočená chrbtom, vidieť jej len tie časti tela, z ktorých ju nie je možné identifikovať alebo je oblečená tak, že jej tiež nevidieť do tváre, dá sa z toho usudzovať, že ide o známu postavu vo filme, ktorá v iných scénach vystupuje bežne, nezakryte. Ak by toto pravidlo platilo, potom sa pri úvahách, kto je za záhadnými zmiznutiami detí, vraždami a pod., okruh podozrivých pomerne zúži – nebude to žiaden neznámy zločinec, ktorý pobehuje tam niekde vonku v tme, ale je to jeden z tých, ktorí majú vo filme svoje dialógy.

Druhou je teória, ktorá mi možno bude pomáhať pri rozlišovaní medzi poctivými a dotovaným filmami. Ak sa totiž zameriame na techniku, ktorá je vo filmoch používaná, ako napríklad počítače, notebooky, televízory, telefóny, autá a pod. a vidíme všetko pekne uhladené v jednej značke ako Apple alebo Toyota, tak by som bol veľmi nedôverčivý voči koreňom daného filmu a film má skôr tendenciu pobaviť, hoci nemusí ísť vyslovene o komediálny žáner. Naopak, keď vidím, tak ako v tomto filme, že detektív má na stole bežný Dell a notebook značky Acer a jazdí na starom Forde, takmám pocit, že film chce divákovi dať trochu viac než len zábavu.

Na filme mi ale jedna vec vadila. Bola to postava manželky Kellera Dovera. Príde mi to ako jednoducho nezvládnutý charakter, ktorým zjavne nechceli rozptyľovať diváka a chceli sústrediť jeho pozornosť na Kellera. Vyzeralo to ale veľmi podivne, že matka unesenej dcéry celé dni ležala v posteli a brala lieky na upokojenie. Úplný úlet a podľa mňa aj reálny nezmysel.

No a na koniec si musím priznať, že postava Kellera Dovera mi bola v niektorých povahových črtách dosť nepríjemným zrkadlom, ale o tom možno niekde inde.

(…, 1984, 1985, 1986, …)

Share This