Vyberte stranu

Na tú chvíľu čo som počúval Demiana, som v Emilovi Sinclairovi zbadal seba. Najprv som ako dieťa spolu s Demianom prežíval zážitok, ktorý mal na moje detstvo aj ďalší život silný až metafyzický vplyv. Nejdem ho tu rozoberať, ale išlo o otázku, ktorú som vtedy položil rodičom, odpovedali mi, ale ich odpoveď ma neuspokojila. Odvtedy si ju kladiem z času na čas znovu a znovu, ale zatiaľ ani ja som si ju uspokojivo nezodpovedal. Neskôr ako dospievajúci chlapec som začal objavovať sám seba spôsobom prijímania a ponímania sveta tak odlišným od spôsobov, ktoré mali moji vrstovníci, že som sa chtiac nechtiac stal ako Emil odlišujúcim sa od ostatných. Až napokon ako dospelý mladý muž som skúšal, kam siahajú moje schopnosti aj talent, čo všetko dokážem premárniť či stratiť, čo všetko dokážem ctiť až za hranicu bežností, aby som pochopil, čo ešte zvládnem a čo už nie, čo pretrpím aj keď netreba, čo nájdem aj keď to nehľadám. Emil Sinclair si prešiel podobnou evolúciou, aj keď mu v tom vždy narozdiel od tej mojej evolúcie pomohli ľudia ako Beck, Knauer, Kromer, Pistorius ale najmä Max Demian a Eva Demianová.

Kniha je cestou Emila, toho nevinného dieťaťa, ktoré žije pod ochranou svojich rodičov, k zvrchovanému rozumu dospelého. Cestou, ktorá ho vedie cez kritiku viery a náboženstiev, zaužívaných tradícií, cez odcudzenie sa vlastnej rodine, aby ho napokon doviedla k lepšiemu poznaniu seba samého, alebo lepšie povedané k rytmu a orientácii po tejto ceste tak, že ho neunavuje a nevysiluje ale naopak osviežuje, že ho vedie a nezvádza. K tomuto všetkému ale treba silu, ktorú napríklad Knauer nemal; a najmä odhodlanie, pretože bez odvahy spochybniť, čomu napokon možno aj tak budeme veriť, sa človek k sebe samému nikdy neprepracuje.

Emil na tejto ceste našiel Demianovu skrinku. Áno, skrinku. Nemyslím si totiž, že Demian bol reálnou postavou. Bol skrinkou podobnou Pandorinej. Demianovi chýbalo čosi reálne, to čosi čo v Emilovi bolo. Demiana považujem za Emilove svedomie, jeho rozum, túžby, jeho vnútorný dialóg, ktorý denno-denne vedie každý z nás. Bol príliš dokonalý, nemenný a múdry na to, aby bol Emilovým vrstovníkom. Rovnako aj Demianova matka Eva, ktorej božské rysy aj dialógy s Emilom, ktoré pre mňa neboli dialógmi ale Emilovým monológom, z nej spravili tak trochu erotické klišé. Keď ju ale považujem za súčasť Emilovho ja, toho zženštelého, erotického a vášnivého Emilovho ja, je to všetko v poriadku. Keď sa totiž človek rozpráva sám so sebou, aby niečo objavil, musí si zavše klásť odpor, kritizovať sa, a tiež si dať zapravdu tam, kde by mu nik iný za pravdu nedal. Ich dialógy sú syntetické ako ozvena vlastného hlasu. Nie ako keď sa rozprávajú dvaja ľudia, kde sa stretajú dva rôzne a pritom rovnaké svety. V dialógoch Emila s Demianom alebo Evou sú tie svety úplne rovnaké v zmysle, že sú akoby súčasťou jedného stroja. Neprichádza ku konfliktom a konfrontáciám, ktoré zažívame bežne ak sa bavíme s niekým iným, kde si musíme, to čo ten druhý hovorí, prekladať do tej „svojej reči“ napriek tomu, že hovoríme tým istým jazykom.

Kniha ma znovu prinútila uvažovať nad triviálnymi otázkami ako nad otázkami nevšednými. Čo je rodina? Čo je domov? Je to tam, kde cítim k ľuďom zodpovednosť, povinnosť, krvné puto, snahu pomôcť, kde chcem byť užitočný? V čo veríme? Veríme v Boha alebo aj v Diabla alebo v ani jedno? Emil spočiatku veril v Boha ale Demian ho naučil, že skutočným Bohom je Abraxas. Demian podobne ako Zarathustra ohlasoval zánik existujúcich náboženstiev a vznik nového, ktoré by malo chátrajúceho ducha Európy obrodiť a postaviť nanovo. Namiesto toho ale prišla vojna, ktorá dala ľuďom možnosť pozabíjať sa a pritom namiesto viny cítiť len vznešené vlastenectvo a žhavo obopínajúce bratstvo. Je to sklamanie, či len nevyhnutnosť? Je to možno ako s tou mojou metafyzickou otázkou. Na počiatku je otázka a s ňou prichádza sklamanie. Časom ale príde aj pochopenie, v ktorom sa sklamanie obracia v nevyhnutnosť.

Na tých málo stranách je nesmierne veľa a mnoho z toho vo mne zarezonovalo a oživilo vo mne spomienky a myšlienky staré skrz celý môj život. Po tejto knihe som sa cítil osviežený ako po dobrom nápoji a keď som vychádzal na bicykli z lesa, popri nasťahovaným guľatinám, v pozadí ktorých stál komín továrne a ja som sa púšťal dolu kopcom do dediny, mal som vďaka tejto knihe, ktorej posledné slová mi práve odzneli v ušiach, pocit, že som znovu pánom sveta, toho svojho sveta. Skvelý pocit.

(…, 0861, 0862, 0863, …)

Share This