Vyberte stranu

Počas Silvestrovského výstupu na Vtáčnik 2015 som sa rozhodol, že chcem vyskúšať vyjsť na Vtáčnik aj na bicykli. So švagrom Petrom sme si naplánovali výstup na leto a tak pri prvej vhodnej príležitosti sme motivovaní sadli na bicykle. Motivácia mi ale vydržala asi tak do polovice stúpania, kedy Peter začal dostávať kŕče do stehien a uvedomil som si, že nútiť ho pokračovať by nebolo fér. Rozhodol som sa čakať na jeho rozhodnutie. Tým som sa ale podvedome začal pripravovať na zjazd a návrat, a s týmto vedomím si je celkom zložité postrážiť dostatočnú motiváciu. To už ale trochu predbieham.

Z Kamenca pod Vtáčnikom sme vyrazili o 10:30 hod. O pár minút na to sme už boli v lese, prechádzali sme okolo zrúcaniny Papierni a o 11:00 hod. sme na križovatke pri Chate pod Končitou, kde som v 08/2014 ďalej pokračoval rovno smerom na Vrvravu, odbočili doprava. Touto trasou som doteraz na Vtáčnik ešte nešiel, takže som ani nevedel, čo ma čaká, aký povrch bude mať trasa, aké stúpanie, koľko kilometrov je to na vrchol. Obaja sme ale už poznali Vtáčnik dosť dobre, takže očakávania sme mali celkom reálne. Musím ale skonštatovať, že cesta na Vrvravu sa mi zdala zachovalejšia.

Cesta bola miestami tak zvetraná, že z asfaltu ostali len diery plné nanosených kameňov, po ktorých sa bicykluje veľmi zle. Človek ľahko stratí tempo, čo ho v stúpaní a pri nulovej kondičke, stojí dosť síl. Trasa bola spočiatku náročná, ale celkom rýchlo som si našiel svoje tempo, ktoré mi umožňovalo ťahať a zároveň necítiť únavu, takže som si vlastne prvýkrát uvedomil, že by to nemalo byť nič nedokázateľné.

Predpoludním Peter dostal prvý kŕč. To sme mali za sebou len 7 km, teda touto trasou presnú polovicu k vrcholu. Žiadne magnézium sme so sebou nemali, takže sme sa museli spoľahnúť len na to, že to Peter rozchodí. Rozchodil. Chôdza mu zjavne pomáhala a aj preto niekoľko úsekov si namiesto bicyklovania takto odchodil. Zavše sme takto išli rovnako rýchlo, lebo tempo, ktoré som si našiel, bolo na jednom z dvoch najľahších prevodov.

Hoci na slnku bol poriadny úpek, bicyklovanie v tieni hustého lesa a popri žblnkotajúcom potoku bolo príjemné (pokiaľ človek nedostáva kŕče). Čudoval som sa ale, že ešte aj tu v chránenom lese vidieť všelijaké bráničky, ploty a kanalizačné šachty pri ceste, čo mi nedalo neuvažovať o tom ako táto cesta vznikala. Dovolím si tvrdiť, že dnes by takáto cesta nemala šancu na vznik, ale kedysi boli možno plány s touto oblasťou iné. Ktovie.

O 12:00 hod. sme došli na rozcestie, kde sme si len tipli, ako ďalej. Faktom ale je, že by nás aj tá druhá cesta zaviedla na rovnaké miesto, a síce po 6 km namiesto 3 km a ešte k tomu po horšej ceste. Intuícia nás teda nesklamala.

Potom Peter začal dostávať kŕče skoro pravidelne: o 12:14 na 8.23 km a potom na 8.85 km, na 8.91 km, na 8.95 km, na 9.75 km a ešte párkrát medzi tým. Občas už nevedel zísť ani z bicykla. Keď sa mu to podarilo, posedel si, ponaťahoval sa a to trochu pomohlo. Ďalších pár metrov za nami. V tomto úseku som rátal cestu na metre a každú chvíľu som čakal, že to otočíme.

Približne na 10 km sme si to strihli do lesa. Chceli sme vyskúšať skratku lesnou cestou. Bola dosť náročná. Mala asi len 200 metrov, ale náročný lesný terén. Skratkou sme si ušetrili len 200 metrov, čo sme ale nevedeli ale energie nás to stálo oveľa viac než keby sme to obišli po asfaltke.

O 13:12 na 10.73 km a na 11.14 km prišli znovu kŕče, ale to sme už boli na Siahach, kde sa v podstate skončila trasa, ktorá sa dá ísť bicyklom. Pri studničke sme si chvíľu odpočinuli. Tu sa Peter vyjadril, že vrchol musí dať, aj keby to malo trvať celý deň. Tým ma nainfikoval novou motiváciou. Motiváciou, ktorá sa u mňa ale prelomila do akejsi zvláštnej až skoro genetickej fázy, kedy som vedel, že kopec dám ale cesta pre mňa stratila zmysel. Týmto podobným som prechádzal často, keď som mal niečo na dosah ale ešte bolo treba niečo vykonať, mne sa už nechcelo. Ten počiatočný entuziazmus sa niekam vytráca akoby sa pravda o úžasnom cieli otvorila a uvedomil som si, že to v skutočnosti nestálo za to a ten počiatočný entuziazmus bol prehnaný a nereálny. Často sa mi to stávalo v zápasoch na bedmintone, ale myslím, že sa mi to stalo často aj inde. Petrove rozhodnutie mi ale postupom času dodalo chutí a pred vrcholom som už bol znovu správne motivovaný a trek som si užíval.

Zo Siah na vrchol je to len 2.3 km, ale bicyklovať sa tam dá len na pár krátkych úsekoch a na posledných pár sto metrov. Skúšal som to, ale stúpanie je jednak veľmi prudké a terén nestabilný, takže s mojou kondičkou a zručnosťami horského cyklistu bolo nemožné túto časť odbicyklovať. Väčšinu z týchto 2.3 km sme obaja tlačili. V najprudšom stúpaní bol problém aj to a dopredu alebo skôr nahor som postupoval len tak, že som kúsok potlačil bicykel, zabrzdil ho a pritiahol sa. Výstup sa tu teda scvrkol na kroky, čo mne a zrejme aj Petrovi, asociovalo myšlienky o Evereste, kde každý krok horolezcov je bolestivý a starostlivo predýchaný.

Posledných pár sto metrov vedie k vrcholu príjemný lesný chodník, ktorý sa zužuje v poli čučoriedok. A sme tu!

Vtáčnik sme teda dali aj na bicykloch. Cesta hore nám trvala 4:30 hod., čo je dlhšie ako trvá bežný peší trek. Na vrchole sme samozrejme neboli sami. Okrem ani nie ročného bábätka tam krátko po nás dorazili ďalší dvaja cyklisti. Zapísali sme sa do knihy a nasledovala cesta späť.

Zjazd bol pre mňa trochu sklamaním, lebo som rýchlo zistil, že brzdenie na dnes už klasických lankových brzdách je veľmi náročné na ruky a prsty. Tu by som ocenil svoj bicykel (nešiel som svojím), ktorý má hydraulické brzdy. Nemohol som si preto zjazd poriadne užiť, tak ako Peter. Čakal som, že dole poletím až sa bude za mnou prášiť, ale v skutočnosti to bolo len o trochu viac ako výletné tempo.

Opäť sme sa zastavili na Siahach a zase sme si to skrátili krížom cez les, ale tiež to nebol dobrý nápad, lebo to človek len brzdí a brzdí. Zvyšok cesty sme už išli po asfaltke, ako sme išli po nej aj hore. Aj na zjazd sa mi táto cesta javila zlá, lebo cestou hore som občas prešmykoval na zvetranom asfalte a kamenistom povrchu a cestou dole ma to zase párkrát skoro v šmyku vynieslo do járku. Aj so zastávkami to trvalo asi hodinu. Na Chate pod Končitou sme si dali zaslúžený džús a kofolu.

Záverom len link na GPS a mapu trasy, ktorú som trochu skrátil o prechod Kamencom a poďakovanie Petrovi, že so mnou išiel a klobúk dole, že to pri tých kŕčoch nevzdal.

Share This