Vyberte stranu

Zaparkovať na úzkych cestách Borinky nie je úplne jednoduché, ale v bočnej uličke oproti kostolu som našiel miesto, kde by som nemal nikomu vážne prekážať a vyšli sme po červenej značke k hradu. Prešli sme uličkami medzi domami a vošli sme do úžľabiny. Po jej dne vedie vychodená a v tomto čase po autách rozblatnená cesta. Svah je sem-tam prudký, sem-tam by sa po ňom dalo liezť, čo je zujímavé hlavne pre deti, a vo vápenci sa občas ukázali prírodné aj umelé otvory. Pre mňa trochu atypická a zaujímavá scenéria. Hore po pravej strane sú postavané všelijaké stavby, ktoré mi trochu pripomenuli rómske osady na východe Slovenska.

Červená značka nás vyviedla z úžľabiny a krajom lesa sme vyšli do pekného a riedkeho bukového lesa. Keď sme prišli k turistikej križovatke Kráľovská, mladšia dcérka (2+ r) si ešte stále veselo vykračovala. Najprv za ruku s manželkou, potom so mnou. Ani raz nespomenula svoje obľúbené „Hopá!“, že chce, aby som ju niesol na rukách alebo na koníkovi. Akoby si túto možnosť ani neuvedomovala. Bol som ale pripravený zobrať ju na „Hopá!“, lebo cieľ bol jasný – vyjsť až na hrad a nedal by som sa odradiť ani tým, že by som ju niesol, hoci by to bolo pre mňa náročnejšie. Staršia dcérka (5+ r) sa už zabavila aj sama. Odbiehala od nás, skúmala les, zbierala konáre. Keď v jednom okamihu ku nám dobehol psík od inej skupiny za nami, zaoberala sa ním.

Od Kráľovskej, čo je tak približne v polovici cesty medzi kostolom v Borinke a hradom, začína 20%-né stúpanie. To mi už bolo jasné, že budem musieť dcérku niesť. Teraz má ale také „jazykové“ obdobie, že dokáže rozprávať prakticky bez zjavnej prestávky o rôznych témach a nepotrebuje k tomu ani môj komentár či reakcie. Takže som jej len pritakal. Veď aj tak som nestíhal sledovať jej voľne asociovaný monológ. Rozprávala a ďalej pekne kráčala hore k hradu. Živo som si spomenul, ako som takto pred dvoma rokmi začal chodiť na výlety k hradom so staršou dcérou (Pustý hrad). Majú pre mňa svoje osobité čaro.

Sem tam sme si sadli na pováľané pne stromov. Bolo ich naozaj dosť. Akoby sa tu každoročne prehnala nejaká ničivá búrka. Čítali sme si vyrité nápisy na kmeňoch a znovu sme sa postavili a išli ďalej. Chodník bol široký a pevný bez blata. Tak trochu som dúfal, že stretneme nejaké skrnky, lebo cestou do Borinky sme na lúke videli veľkú čriedu pasúcu sa pri lese, ale na to aká tu bola turistická premávka, to bolo naozaj prehnané očakávanie.

Kuriózne bolo, keď nás jeden starší pán požiadal, či si nás nemôže odfotiť. Vraj ako dôkazový materiál pre jeho vnúčatá. Posťažoval sa nám totiž, že jeho vnúčatá s ním nechceli ísť. Uprednostnili počítače a argumentovali mu, že na také výlety deti nechodia.

Hrad, aspoň jeho najzachovalejšiu stenu s ornamentami, bolo rozoznať v zimnom lese už z ďaleka. Keď sme k nemu prišli, prekvapilo ma, aký je veľký. Čakal som torzo zarastenej zrúcaniny zaguľatené zeminou a stromami, ale Pajštún je vskutku veľmi pekný ešte aj dnes. Človek rýchlo získa celkom dobrú predstavu, aký veľký bol a aj z nádvoria vidieť ďalšiu dobre zachovalú stenu s troma pochodiami.

Na hrade je vytvorených niekoľko ohnísk, kde by som si v lete celkom rád spravil opekačku. Vnútro hradu je síce zarastené ale tráva vykosená kozami, po ktorých sme našli hodne trusu, ale aj tak sú tam aj vytvorené dve pomerne priestranné „nádvoria“ s ohniskami, kde sa pomestí kopec ľudí bez toho, aby popadali z múrov.

Niektoré steny sú nebezpečné a mal som trochu strach o staršiu dcéru, ktorá by najradšej pobehala celý hrad a pritom na mnohých miestach stačí sa trochu šmyknúť a človek letí aj dobrých 20 metrov dole medzi kamene a stromy.

Prešli sme si celý hrad. Je fakt pekný. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, pofotili sa a išli sme dole. Neviem ako sa mi to mohlo stať, že som Pajštún objavil až pred pár týždňami a doteraz som mal dojem, že najbližšia zrúcanina je Plavecký hrad, ale som veľmi rád, že som ho našiel a myslím, že to bude mieto, kde sa ešte neraz vrátime.

Mladšia dcérka inak vyšla celú trasu hore úplne sama, len sme ju držali za ruku. Teším sa. Cestou dole som ju už niesol na koníkovi, aby nespadla. Celou cestou dole mi opäť rozprávala a vysvetľovala, zdravila okoloidúcim a to všetko bez jedinej prestávky.

K autu sme prišli poriadne zablatení, takže poučenie pre mňa – treba si brať niečo náhradné na obutie alebo aspoň niečo, čím si potom umyjeme topánky, aby sme všetko to blato nenanosili do auta.

Takže aj teplá zima je na niečo dobrá. Dnes bolo 8°C, zajtra má byť 12°C a to je koniec januára!

Share This