Vyberte stranu

Keď v roku 1940 Charlie Chaplin prvýkrát prehovoril vo filme, vzišla z toho jedna z najsilnejších filmových rečí, aké som videl. Všetkých 84 filmov, v ktorých do roku 1940 Chaplin hral, bolo nemých. V tomto filme, The Great Dictator, hrá hlavnú dvojrolu, okrem toho si film sám režíroval, napísal scenár, produkoval ho a dokonca sa podieľal na komponovaní hudby. Film nesie úžasné posolstvo a zosmiešňuje supervážne zároveň. Zachytáva ľudstvo uprostred 2. svetovej vojny. Rozpráva príbeh človeka, ktorý prežil veľkú hospodársku krízu a stal sa industrializovaným človekom pod tyraniou diktátorského režimu. Videl som ho ešte ako dieťa, takže som si z neho veľa nepamätal, ale druhýkrát som si ho pozrel teraz, práve potom, ako som si na Youtube pozrel túto reč (veľmi sugestívne remixovanú skladbou Time z filmu Inception). Nad niektorými jej pasážami sa oplatí pozastaviť ešte aj dnes.

V jednej z nich hovorí: „We think too much and feel too little.“ čo mi pripomenulo Vyhorenú spoločnosť. V nej možno neplatia presne tieto slová, ale platí niečo obdobné. Dnes sme v myslení aj cítení povrchnejší než je predstava, ktorú si o sebe pestujeme. Uchyľujeme sa viac k ľahko dostupnej zábave a myslenie či cítenie je skôr predstierané než úprimné, podobne ako je tomu práve v zábavnom priemysle. Prečo? Pretože žijeme v jednom veľkom urýchľovači. Sme akcelerovaní spotrebou, túžbou po výkone, po efektivite, optimálnosti a túžbami byť neomylnými v úsudku, pohotovými v reakciách, múdrymi v akejkoľvek téme. Každá z týchto túžob je perfektne racionálna v rámcoch rozumu, ale táto túžba, ako každá, prekračuje rácio. Je iracionálnej povahy. Je skôr ilúziou alebo víziou. Preto. Silnou, energickou, inšpirujúcou, ale stále viac víziou než reálnou schopnosťou. Stávame sa na nej závislými a závislosť, ako každá, v človeku degeneruje práve drahocenné schopnosti. Rozpínajúca sa mechanizácia, neskôr industrializácia a dnes digitalizácia, vždy trochu človeka odsúvajú na vedľajšiu koľaj a Chaplin nám to tu pripomína: „More than machinary, we need humanity. More than cleverness, we need kindness and gentleness.“ Ja nespochybňujem, práve naopak verím, že dnešná doba je unikátna v tom, že stredobodom záujmu prokroku je človek a to viac než kedykoľvek v dejinách, veď o čom by bol pokrok, ak nie práve o človeku? Ale musíme to robiť ľudskejšie. Popri technologickom pokroku, musíme trvať aj na pokroku ľudskosti, inak nás zaživa zožerie Umelá inteligencia, či iná inteligencia. Tá akýkoľvek ľudský rozum čoskoro nechá za sebou ako malú hračku a bude sa nám vo výkone exponenciálne vzďaľovať ďaleko za technologickú singularitu. Čo nám potom ostane? Chaplinove slová mi tiež pripomenuli jednu múdrosť, ktorú som zachytil niekde na sociálnych sieťach: „We listen to reply, not to understand.“.

Chaplin svoju reč „Veľkého diktárora“ začína slovami: „I should like to help everyone if possible: Jew, Gentile, Black men, White.“ a stačí si len predstaviť, kde bola otázka rasizmu v Amerike, keď toto hovoril. Keď ešte pred 80 rokmi tam doznievalo otroctvo a desaťročia po jeho prejave rasizmus stále silne rezonoval v celej spoločnosti. Je to jednoducho úžasný film so silným posolstvom, ako byť lepšími ľuďmi.

Iste, dalo by sa mu vyčítať, že si trochu naivne vykreslil dôsledky Norimberských zákonov, život v nacistických getách a táboroch, ale tak ďaleko Chaplin nemohol vidieť. Veď aj tí čo napokon videli, neverili vlastným očiam a dodnes sú ľudia, ktorí existenciu týchto udalostí popierajú. Na druhej strane Chaplin krásne vyskladal postavy vo filme. To aké mená im dal, ako ich nechal konať, pričom ich originály stále vládli a film mohli vidieť. Film je jednoducho unikátny nielen tým o čom je, ako vznikol a o čom hovorí, ale aj tým v akej dobe vznikol a akému publiku sa mohol dostať. Koľko takýchto filmoch bolo natočených? Veľa ich asi nebude.

(.., 2144, 2145, 2146, ..)

Share This