Aj keď tento film uvádza príbeh o Batmanovi, vôbec by nemusel. Aspoň mne toto spojenie vôbec ale vôbec nechýbalo. Práve naopak, trochu ma vyrušovalo.
Neviem si pomôcť, ale keď vidím Joaquina Phoenixa hrať Jokera, mám dojem, že ho ani nehrá, ale že je Jokerom. Joker nie je šialenec Jack Nicholson, pre ktorého je všetko len zábava, nie je ani nezrozumiteľný ale fascinujúci Heath Ledger. Nie je len dvojrozmernou prekreslenou postavičkou z komixu. Phoenixov Joker má aj hĺbku. Hĺbku, do ktorej keď sa zahľadíme ľahko sa nám zatočí hlava. Neuvádza nám totiž žiadneho superhrdinu, s ktorým by sme sa túžili identifikovať a užívať si jeho bláznenie, práve naopak, budeme silou mocou hľadať všetky argumenty, v ktorých sa od neho líšeme a čo všetko prežívame inak ako Joker, hoci možno prežívame to isté čo on. Prečo? Pretože to k čomu vedie Phoenixov Joker, je morálne sa rozpadávajúci človek a tým nechce byť nikto.
Pre mňa je to práve tento Joker, ktorý dáva zmysel všetkým tým Batmanom. Je síce bolestivo pochmúrny, ale ten príbeh získal konečne hlavu aj pätu. Mnohým možno tento zmysel nechýbal, stačila zábava, ale ak sa niekto niekedy pýtal, prečo Joker nosí masku klauna, tento film mu na to odpovie. Vďaka herectvu Phoenixa je to jednoducho skvelý filmový zážitok. Joker je totiž bezpochyby skvelý film a vôbec ma neprekvapilo, že Phoenix za hlavnú postavu dostal Oscara.
Nedá mi ešte poznamenať, čo sa mi neustále vracia pri pohľade na Joaquina Phoenixa v Jokerovi alebo pri jeho reči, keď si preberal Oscara. Osud Robina Williamsa.
(.., 2183, 2184, 2185, ..)