Vyberte stranu

Keď sa obhliadam za 15-timi rokmi mojej kariéry priamo či nepriamo spojenej so Slovenskou Sporiteľnou, ponúka sa mi niekoľko pohľadov: jeden konzervatívny cez spoločnosti, v ktorých som pracoval a ktoré ma napokon doviedli do banky (Spordat, s IT Solutions SK, IT Austria, Erste Group IT); iný cez pozície alebo tímy, v ktorých som pracoval (UAT Environment Administration, Release Management, Frontend and Channels, Channels Applications, Applications Support), cez úspechy alebo zlyhania, ktoré som tu zažil alebo napokon pohľad cez ľudí a ten mi je aj najbližší. V Sporke sú ľudia, ktorí významne ovplyvnili moju kariéru, našiel som si tu priateľstvá, ktoré si so sebou odnášam ďalej, ale v zásade sú to všetko ľudia, ktorým by som rád za niečo poďakoval. A keďže radšej píšem než rozprávam, tak som si vybral túto formu.

V prvom rade sa chcem poďakovať našim súčasným CTO a CDO, Petrovi Kolembusovi a Jurajovi Tlstému. Peter mi pred šiestimi rokmi dal príležitosť, vytvoril mi priestor, podporoval ma a prvé mesiace aj kaučoval v roly tímlídra/manažéra. Neviem, či Peter vtedy nemal iné možnosti, prečo som dostal túto príležitosť práve ja, ale dostal som ju a bol som za to vďačný. Zmenu som potreboval ako soľ. Cítil som, že sa potrebujem posunúť dopredu a toto bola tá správna výzva v správnom čase. Bola to pre mňa veľká a náročná škola, najmä prvé roky. To pochopí každý, kto začal viesť tím, ktorého bol pred tým súčasťou. Peter si iste dobre spomenie, na niektoré moje reakcie, ktoré celkom nezodpovedali uhladenému typu tímlídra, ale zároveň demonštrovali, aké náročné obdobie to pre mňa bolo. Aj za to, ako sa vtedy zachoval, mu patrí moja veľká vďaka! Nebol som len čerstvým tímlídrom, ale aj otcom. Jurajovi sa chcem poďakovať za príležitosť podieľať sa na aktuálnej transformácii nášho IT, že som mohol byť pri tom, ako sa dá IT Ops robiť s IT Devom trochu inak.

Peter a Juraj boli architekti mojej neskorej kariéry v Sporke, nemôžem ale nespomenúť moje začiatky. Tie sú pre mňa neodmysliteľne spojené s Romanom Maťašovským a Drahošom Kolárom. Vďaka Romanovi som sa tu vôbec ocitol a Drahoš ma v 12/2004 ako juniorného programátora a admina prijal na miesto Environment Admina na oddelenie UAT EA. Pripadalo mi to až neuveriteľne jednoduché, ale celá tajnička začína aj končí pri dobrých vzťahoch. Drahoš vedel šéfovsky načúvať a podporoval ma v mojich nápadoch. To bolo niečo, čo som dovtedy nezažil. Drahoš neskôr rolu manažéra opustil, ale patrí mu veľká vďaka za to, že vytvoriť veľmi dobrý a kompaktný tím, na ktorý určite všetci, čo sme boli jeho súčasťou, radi spomíname. Polovicu oddelenia tvorili DBA a druhú polovicu my, ľudia, ktorí im sekundovali a pomáhali s ostatnou agendou (správou Testovacieho strediska a správou aplikácií). V tomto období sa banka pomaly prebúdzala k dnes už dobre známemu digitálnemu svetu a začalo sa rodiť veľa malých aj veľkých projektov. V dvoch najväčších aké si pamätám (€URO konverzia a Implementácia NIS), som získal dôležitý nadhľad o tom ako bankové systémy fungujú, ale najviac si cením tu získaný cit pre profesijnú zodpovednosť a nadšenie pre troubleshooting (niekedy sa tomu zvykne hovoriť Solution-Oriented Thinking). Práve to posledné je z môjho pohľadu kľúčovou esenciou pre moju neskoršiu rolu tímlídra. Som presvedčený, že bez nej sa táto rola a ani väčšina rolí v IT Opse robiť nedajú, aspoň nie dlhodobo a s entuziazmom.

Romanov chytľavý smiech a húževnatosť mi živo pripomínajú toto obdobie. Menej starostí, menej zodpovednosti, ale strašne veľa odhodlania všetko to na seba naviazať, prevziať a stať sa zodpovednými za veci, ktoré boli pre nás vtedy veľké, a chceli sme byť ich súčasťou. Toto Romanovi išlo o poznanie lepšie ako mne. Makal na sebe ako málo kto. Presadil sa pri zrode DBA skupiny v Spordate, čo sa mne pri vzniku Aplikačnej skupiny na UAT EA nepodarilo, presadil sa pri vzniku jeho súčasného oddelenia a rešpekt, aký majú jeho ľudia k nemu, môže byť pre ostatných lídrov len príkladom. Nezabudnuteľnými pracovnými zážitkami boli pre mňa skoro všetky veľké outages, na ktorých som robil. To boli okamihy, pre ktoré ma bavilo chodiť do práce. Paradoxne. Vtedy, keď sa celý Ops aj Dev spojili v jeden organizmus a ja som v duchu počítal každú stratenú minútu, uvažoval, hľadal a s kadekým diskutoval o najlepších možných riešeniach. Hotovo, fungujeme! To boli skrátka skvelé chvíľky. V rokoch 2010-2011 som si veľmi užíval spoluprácu s Vojtom Filkornom, s ktorým sme vtedy zavádzali AVT, či s Arťomom Smotrovom a Jankou Kešeľákovou OMS. Je neuveriteľné ako sa veci za ten čas posunuli dopredu. Vtedy mi jeden deployment OMS šablón trval skoro dve hodiny, dnes to trvá 30 sekúnd! Veľmi si cením trpezlivosť s akou mi Jano Petro vysvetľoval ako funguje COC či Legacy EB, aby som to neskôr mohol ja odovzdať novým chalanom. Dodnes s úsmevom na tvári spomínam, ako sme s bývalým kolegom Petrom Masarykom (R.I.P.) spúšťali denné uzávierky na BIS-e. Každý pohyb myškou trval 3-5 sekúnd, kým sa myš na vzdialenej ploche presunula, kam som ukázal a spustil spadnutý krok. Nevadilo mi to. Cítil som sa dôležitým.

V role tímlídra boli pre mňa najťažšie aj najpamätnejšie chvíle pri implementácii Security Vaultu a nového Georga. Ten nás všetkých stál strašne veľa a verím, že Vám to všetkým začne postupne splácať. No a potom je to nesmierne veľa malých interakcií, v ktorých som spoznával každého z Vás ako skvelých ľudí, ochotných poradiť a pomôcť. V posledných rokoch boli pre mňa prototypmi takejto skvelej spolupráce Robo Hanzel, Ľuboš Guzmický, Mária Bachová či Roman Farkašovský. Radosť s nimi pracovať! Nie je to len o tom, že pomôžu, ale vkladajú do toho ľudské čaro, kvôli ktorému sa človek za nimi zastaví rád, aj keď vlastne nič nepotrebuje. Z tých, s ktorými sme spolupracovali naozaj roky, nemôžem nespomenúť Aďu Olejníkovú, Milku Kislanovú, Jara Kostolanského, Martina Beliana, Michala Habardu (ktorý ma zasvätil do Multicashu), Ivana Práznovského, Mira Letanovského, Miloša Vaška, Peťa Zelenáka či celé dve, z môjho pohľadu najtop, kompetenčné centrá (Cards a ICC). Veľká vďaka tiež zlatým babám na Service Desku za to, že boli vždy ochotné pomôcť v byrokratickom svete ITIL-u a za to, že za incidentami a problémami nevideli len tickety ale aj ľudí, ktorí ich riešili.

Niekde som čítal, že tímlíder je najosamelejšou postavou v organizačnej štruktúre korporácií. Občas som sa tak fakt cítil. Nenadarmo aj krátko po vzniku role tímlíder v IT, vznikla iniciatíva tímlídrov (Ondreja Gabču, Jana Gombalu, Dušana Ďuríčka a iných), aby sme sa pravidelne stretávali a diskutovali spolu. Žiaľ nevydržalo nám to. Preto som si vždy tak trochu hýčkal ľudí, s ktorými som mohol diskutovať o zámeroch, problémoch a otázkach podobných tým mojim a mal som šťastie, že som pri sebe takých ľudí vždy mal. Tými mojimi spriaznenými dušami boli posledné roky Vlado Cehlárik a Marek Repiský.

Napokon je tu množstvo krátkych chvíľ, spomienok a reminiscencií, ktoré si so sebou nesiem ako veľký obraz o živote v Sporke aj mimo nej. Rád si napríklad spomínam, ako ma ešte v starom Freshmarkete Roman Sliva a Lukáš Mrkva naučili piť kávu v Barzuze, na úžasné herné Age of Empires 2 „Kasy“ s kolegami z rokov 2009 a 2019, na firemné bedmintonové turnaje, motokáry v Ivánke pri Dunaji, Trebaticiach, Bratislave či Győre, rallycross v Oslanoch, jazdy na Slovakiaringu, raftingy v Čuňove, strelecké a aikido tréningy s Lukášom Mrkvom, escape roomy, paintbally, airsofty, husaciny, teambuildingy a townmeetingy všelikde možne. Rád spomínam aj na spontánne naplánovanú dovolenku v Chorvátsku s Martinom Meliškom, kvôli zradnému tatranskému počasiu trochu nevydarenú dovolenku v Tatrách s Romanom Maťašovským, aj veľmi príjemnú rodinnú dovolenku v Taliansku s rodinou Anky a Stana Bebeja, ale aj Londýnsky trip s Vladom Cehlárikom, ktorý bol pre mňa jedným z najsvetlejších okamihov posledných rokov. Ďakujem aj Martinovi Hindrovi za to, že mi povysvetľoval všetko pred cestou do Thajska. Bez jeho rád by som tú cestu asi nikdy nepodnikol. Vďaka aj Majovi Hromiakovi a Peťovi Fridrichovi za starostlivosť v Las Vegas, kde ma nečakane zlomila choroba.

Čím dlhšie o tom uvažujem, tým viac a viac toho nachádzam, ale netreba vymenovať všetko. Ak som na niekoho zabudol, nech mi to prepáči, ale nebolo mojím cieľom narýchlo spísať kroniku, len si narýchlo spraviť pred tým ako odídem retrospektívu a vyjadriť Vám vďaku. Sporka bola pre mňa úžasná jazda, plná úžasných ľudí. Prajem Vám všetkým, aby Vás práca bavila, aby si Vaši kolegovia Vašu prácu vážili a ich rešpekt Vás naplňoval pozitívnou energiou.

Na záver ešte veľká vďaka tým najdôležitejším, od ktorých závisel môj každodenný pracovný život – mojim tímom a môjmu súčasnému šéfovi – za ich podporu a usilovnosť, vďaka ktorým sa nám darilo plniť naše ciele (alebo aspoň väčšinu cieľov): Tonovi Balogovi, Big Benovi, Marcelovi Éderovi, Kristiánovi „Rizlon“ Florekovi, Pavlovi Gajdošovi, Andrejovi Gerhátovi, Radimovi Jančovi, Marekovi Kicovi, Michalovi Komendovi, Matúšovi Krupičkovi, Palovi Kubíkovi, Norovi Liščikovi, Danke Lukáčovej, Jozefovi Prokopovi, Mariánovi Pucherovi, Stanovi Samekovi, Adamovi „Lojzo“ Šipošovi, Lukášovi Válekovi, Janovi Vicenovi, Karolovi Ármaiovi, Robovi Vorlíčkovi, Máriovi Wiedermannovi a Mišovi Zatkalíkovi. Andrejovi Šimkovičovi predovšetkým za to, že mi pomohol objaviť, že okrem Sporky existuje život aj inde ..

Share This