Vyberte stranu

Toto je rýchle zamyslenie nad skvelou TEDx prezentáciou od Paula Rulkensa, v ktorej v skratke hovorí, že výnimočný výkon dosahují tí („šialenci“), ktorí dokážu prekračovať existujúce hranice. Chytľavá titulka „Why the majority is always wrong.“ síce evokuje trochu iný obsah, ale určite sa to oplatí pozrieť a porozmýšľať nad tým, čo Rulkens hovorí. Mňa jeho prezentácia priviedla k zamysleniu, ako mylne by mohla byť jeho reč pochopená. Ja som totiž do tohto omylu spočiatku vhupol tiež.

Rulkens tu jednoducho a s humorom motivuje ľudí, aby objavili nekonvenčné myslenie. Hovorí, že štatisticky len 3% ľudí uvažujú nekonvenčne, mimo štandardných noriem (zákonných, technologických, fyzických a iných) a dodáva, že tieto 3% majú aj zásadný vplyv na dynamike a inovácii spoločnosti. Zvyšných 97% sa „len prizerá“, resp. znova a znova sa „mýli“. Aby sa situácia zlepšila, musí sa toto % zvýšiť. No a tu som trocha zablúdil.

Jeho úvaha evokuje, že ak by sa tieto 3% zvýšili napríklad na 10%, tak každý desiaty človek bude milionárom, bude zakladateľom úspešného Startupu a výsledky jeho ideí sa budú podieľať na spoločenskej mienke, technologickom pokroku a vo všeobecnosti aj na definovaní už spomínaných hraniciach uvažovania. Fakt je to také jednoduché?

Rulkens rozdelil ľudstvo na dve skupiny. Na 3% inovatívnych ľudí a 97% ľudí („majority“), ktorí neprispievajú k inováciám, ale len inovácie ako spotrebitelia používajú. Ale toto rozdelenie je podľa mňa nesprávne. Akoby hovoril, že 3 kusy jabĺk a 97 kusov hrušiek je spolu 100 kusov ovocia, hoci jeho reč evokuje, že hovorí len o jablkách. Je to nesprávne, pretože ak sa na tieto čísla pozeráme ako statické, tak možno platia, ale ak do toho vnesieme dynamiku, ku ktorej na záver svojej reči Rulkens vyzýva, výzvou k masovým inováciám, táto rovnosť sa rozpadne. Problém je podľa mňa v tom, že ľudí takto jednoducho rozdeľovať nemôže a preto neplatí: 97 + 3 = 100.

Jedna skupina sú ľudia, ktorí sú inovatívni, ktorí dokážu aj svoje myšlienky úspešne implementovať a predať, druhá sú ľudia, vďaka ktorým sa im to darí, sú to ich zákazníci, spotrebitelia, tí ktorí testujú životaschopnosť ich ideí. A tieto dve skupiny sa nedajú sčítať. Nedajú, pretože niektorí patria do oboch z nich. Inými slovami, tie Rulkensove 3% sa môžu zvyšovať bez toho, aby sa znižovalo tých 97% a našťastie to tak je. Pretože, ak by to tak nebolo, zmenšovali alebo dokonca strácali by sa celé zákanízcke segmenty a inovácie, aj tie najskvelejšie, by ostali „nepovšimnuté“.

Aby tie 3% rástli, musíme prejsť prevýchovou. Človek sa musí donútiť myslieť nekonvenčne, myslieť „out of the box“. Na to ale potrebuje najprv poznať hranice tej svojej vlastnej krabice a to nie je vôbec jednoduché a rýchle, ale naopak to vyžaduje od človeka výkon. No a napokon, na to byť úspešným, myslieť nestačí. Na konci dňa treba svoje myšlienky premeniť v konanie. Koľko % toto naozaj dokáže? 3%?

Jedna zvláštnosť tejto prezentácie bola ešte v myšlienke, že „Väčšina sa vždy mýli“ (vo vzťahu k výkonu), resp. že väčšina nedokáže podávať nadpriemerný výkon. S tým absolútne súhlasím, ale nie preto, prečo hovorí Rulkens. Ale preto, že o nadpriemernom výkone väčšiny možno hovoriť len vo vzťahu k jej predchádzajúcim výkonom, nie vo vzťahu k nej samotnej. Väčšina bude vždy dosahovať len priemerné výsledky. Tak sa proste priemer počíta. Myšlienka „výkonu väčšiny“ je proste pochybná. Skôr než s výrokom, že sa väčšina mýli, by som súhlasil s výrokom, že väčšina je proste pasívna a lenivá a ako stádo nasleduje vodcu, hoci bez stáda vodca neexistuje!

Rulkens tu inak veľmi pekne a jednoducho hovorí o prekračovaní myšlienkových hraníc, štandardov či noriem. Nikdy som sa nad tým takto nezamyslel a myslím, že je to veľmi užitočná a názorná edukatívna pomôcka. Čo mi však evokovala jeho reč bolo, aby sme hranice prekračovali. S tým môžem súhlasiť aj nesúhlasiť.

Ak by sme zavrhli niektoré technologické štandardy, možno by sme sa dopracovali k tomu, že zrazu budeme na technologické novinky čakať roky a nie mesiace, pretože budú strašne drahé, alebo vôbec neuzrú svetlo sveta. Technologické štandardy majú svoje opodstatnenie a aj keď robia mnohým vrásky na čele, majú svoj význam a vytvárajú stabilný priestor, ktorý je nevyhnutný práve pre kreativitu a inovácie. Napokon zo skvelých nápadov vznikajú ďalšie normy a štandardy. Preto nevidím nič pochybné na štandardoch a ak túto prezentáciu zhltnete príliš rýchlo, môže vo vás ostať tá škodlivá usadenina a pohnútka k odmietaniu štandardov apriori.

Rozmýšľam, že si od Paula Rulkensa niečo prečítam.

Share This