Na jednej zo svojich prechádzok Karpatami som sa pristavil pri jednom chrobákovi. On zastavil tiež, akoby sme sa navzájom pozdravili. Zrejme zaregistroval, že sa približujem, a tak zastal a čakal, čo sa bude diať. Začal predstierať, že je mŕtvy, alebo sa snažil splynúť s prostredím, ale dobre vedel, že čierna lesknúca sa farba jeho chitínového tela je na hnedom povrchu lesnej cesty príliš výrazná. Nemal však čo stratiť. Vedel, že utiecť už nie je kam. Poznal svoje možnosti. Priblížil som sa príliš rýchlo a nečakane.
Pozoroval som ho a rozmýšľal, čo sa asi v tejto malej schránke deje, ako mu tlčie srdce ostošesť, hoci na vonok vyzerá skoro mŕtvy, a nebyť toho, že sa pred chvíľou ešte hýbal a upaľoval do porastu na druhú stranu cesty, by som ho možno ani nezaregistroval. Po chvíli som išiel ďalej, ale myšlienkami som ostal s ním. Snažil som sa predstaviť si, ako iné živé tvory vnímajú svet okolo seba.
Prvá predstava človeka o vnímaní iných tvorov, ktorá nás napadne, je zjednodušením toho, ako svet vnímame my. Je to najrýchlejší, vďaka tomu veľmi uspokojivý a svojím spôsobom aj logický prístup. Namiesto spektra farieb, ktoré vidíme my, tento chrobák vníma len odtiene šedej, alebo dokonca len kontrast medzi tmavým a svetlým. Namiesto širokej škály zvukov počuje len úzku škálu nízkych alebo vysokých tónov, alebo nemá vôbec žiaden sluch. Namiesto bolesti prežíva len obmedzenie svojich doterajších schopností a namiesto strachu nie je nič. Neprežívajú minulosť ani budúcnosť, žijú bezprostredne tým, čo im ich obmedzené zmysly umožňujú práve teraz. Naozaj je to tak? Je to rýchla odpoveď, ale v skutočnosti prináša viac pochybností ako uspokojenia.
Naozaj nemá žiadne vedomie, ani nejaké jednoduchšie? Čo to ale znamená mať jednoduchšie vedomie? Ak ho nemá, prečo potom ide kam ide? Má nejaký cieľ, ktorý si dal, alebo ho vedú len jeho zmysly a ich bezprostredná interakcia s okolitým prostredím? Naozaj neprežíva žiadnu skúsenosť a nedokáže sa z nej nič naučiť ani v tej najjednoduchšej forme? Ak by som bol tým chrobákom ja, mal by som niečo v úmysle. Práve teraz aspoň prejsť na druhú stranu cesty, lebo som sa na nej ani neviem ako ocitol (tak ďaleko mi pamäť samozrejme neslúži, som len jednoduchý tvor), ale svieti tu strašne ostré slnko, ktoré mi nerobí dobre, tak upaľujem čo najrýchlejšie z neho preč. Zrazu som ale zbadal prichádzať niečo veľké, spôsobujúce pri tom silné a pravidelné otrasy, ktoré sa stále zosilňovali, z čoho mi je jasné, že sa približuje, a z ich intenzity, že je to príliš veľké na to, aby som s tým vedel niečo spraviť. Bude preto najlepšie splynúť s prostredím. Už mi to pomohlo mnohokrát, hádam pomôže aj teraz, škoda len, že som sa na to nemohol pripraviť, lebo na hnedej hline vyzerám ako kus ligotavého obsidiánu, ktorý môže pútať pozornosť. Nemám ale inú možnosť. Čakám.
Táto personifikácia ma fascinuje, ale asi každý, kto sa dostane až sem, pochopí, že to takto asi nebude. Nevieme, či chrobák má niečo v úmysle, a ak má, čo to vôbec znamená, že má nejaký cieľ. O jeho vedomí nevieme nič, ani to, či ho vôbec má. Nevieme, či chrobák putujúci krížom cez lesnú cestu si nejakým svojím spôsobom uvedomuje, že je na ceste. Chrobák má oči, ale čo vlastne vidí? Ak vidí farby, ako ich vníma? Vieme, že chrobák má veľmi citlivý orgán, ktorým vníma otrasy a chvenie podkladu, ale ako ho prežíva, nevieme. Jeho predstava o tom, čo sa k nemu blíži, je vizuálna alebo aká? Prežíva pocit strachu? Jeho rozhodnutie zastaviť sa je jeho rozhodnutie, alebo funguje na autopilotovi?
Už dva mesiace na mňa v polici čakala kniha od Eda Yonga Ohromný svet, tak som sa krátko po tomto stretnutí do nej pustil, dúfajúc, že mi niečo z tohto pomôže objasniť. Už teraz konštatujem, že je to úžasná kniha. Nielen tým, že mi zapasovala do tohto minipríbehu, ale aj tým, že hovorí o veciach, ku ktorým sa bežne nedostávam, a otvorila mi svet, ohromný svet, svojím spôsobom ohromný svet paralelných svetov. Interagujeme so živočíchmi každý deň, ale netušíme, aké životy vedú, ako vnímajú, čo vnímame my a či vôbec. A napokon, vieme vôbec ako vníma iný človek to, čo vnímame my? Ako vieme, že červenú farbu prežívame všetci rovnako? O čom je teda táto kniha?
Začnem nemeckým slovom umwelt. V knihe sa zopakuje viac ako 120-krát a je kľúčovým pojmom, okolo ktorého kniha osciluje. Pojem umwelt definoval baltsko-nemecký zoológ Jakob von Uexküll.
Žiaden tvor nedokáže vnímať všetku fyzikálnu realitu okolo seba, ani človek. Zmysly fungujú ako filtre, ktoré do mozgu prepúšťajú len tie informácie, ktoré sú pre daného živočícha dôležité. Umwelt (prostredie) neoznačuje fyzické prostredie živočícha ako také, ale tú jeho časť, ktorú daný tvor dokáže svojimi zmyslami zachytiť, vnímať a prežívať. Každý z nás má svoj vlastný umwelt. V rámci druhu ich máme veľmi podobné, dosť na to, aby sme si rozumeli a vedeli spolu komunikovať, ale stále odlišné. Umwelty jednotlivých druhov sú vo všeobecnosti odlišné. Niekedy až tak, že pre seba prakticky neexistujú. Na vstupe je umwelt definovaný zmyslami, resp. receptormi špecifickými pre daný druh. Od nám dobre známych zmyslov, ako sú zrak, sluch, čuch, chuť a hmat, a menej známych, ako propriocepcia, ekvilibriocepcia, nocicepcia a termocepcia, až po zmysly, ktorými nedisponujeme, ako vnímanie alebo vytváranie elektrických polí, vnímanie infračerveného tepla na diaľku, vnímanie UV svetla alebo polarizovaného svetla, vnímanie feromónov a chemických stôp, vnímanie hydrodynamického prúdenia na diaľku, vnímanie povrchových vibrácií, echolokácia alebo vnímanie magnetického poľa Zeme. Následne sa tieto vnemy dekódujú na elektrické impulzy a mozog ich interpretuje a vytvára umwelt. Každý mozog inak.
Zložitosť a rozmanitosť umweltov v živočíšnej ríši umocňuje skutočnosť, že aj keď nejaký zmysel daný druh má, má ho vyvinutý veľmi odlišným a špecifickým spôsobom. Napríklad zrak. My ľudia máme zrak založený len na troch opsínoch (označujeme ich ako modré, zelené a červené). Vďaka tomu dokážeme rozlišovať milióny farieb (keby sme mali štyri, ako vtáky, dokázali by sme vnímať stovky miliónov farieb). Vnímame vlnové dĺžky od 400 nm do 700 nm, takže nie sme schopní vnímať nič pod 400 nm (ultrafialové svetlo) ani nad 700 nm (infračervené svetlo), ale hmyz, vtáky, plazy, ryby a aj mnohé cicavce majú zmysly za hranicou tých našich a je to súčasť ich umweltov. Náš zrak dosahuje ostrosť 60 až 70 cyklov na stupeň, kým napríklad dravé vtáky majú zrakovú ostrosť nad 130 c/st, ale napríklad lev má len 13 c/st a včela len 1 c/st. Náš zrak má rýchlosť približne 60 Hz, ale lietajúci hmyz má až 200 – 350 Hz a taká hrebenatka len 1 – 5 Hz. Náš zrak smeruje dopredu a vnímame hĺbku, ale nevnímame infračervené, ultrafialové ani polarizované svetlo. Stále ale nevieme, ako daný druh svoj zrak subjektívne prežíva a nevieme to s istotou povedať ani o druhom človeku.
Ed Yong v knihe spomína príklad Daniela Kisha, ktorý v útlom detstve prišiel o svoj zrak. Daniel sa naučil vnímať svoje okolie pomocou aktívnej echolokácie, podobne ako to robia napríklad netopiere. Echolokáciu robíme aj my bežne, ale veľmi primitívnou a podvedomou formou na úrovni ozvien a jej vplyv na náš bežný život je zanedbateľný. Napriek tomu, že sa s Danielom rozprával, trávil s ním čas, aj tak s istotou nevie, ako subjektívne prežíva priestor, hoci o ňom hovorí rovnakým jazykom.
Inými príkladmi sú francúzsky maliar Claude Monet, ktorý po operácii oka, začal vidieť ultrafialové svetlo alebo žena z anglického Newcastle, ktorá vystupuje pod kódovým označením cDa29, ktorá je prvou vedecky potvrdenou ľudskou tetrachromatičkou. A to sme len pri ľuďoch. Ostatné živočíchy a ich umwelty sú ešte odlišnejšie a miestami až tak odlišné, že pri snahe predstaviť si, ako subjektívne prežívajú svet, nám kolabuje fantázia.
Táto kniha je fascinujúcou cestou do týchto iných umweltov. Cestou do sveta morských korytnačiek s ich magnetickými zmyslami, cestou do sveta pavúkov, pre ktorých ich pavučiny sú doslova nadstavbami ich zmyslovej sústavy a kognície, cestou do sveta slonov, veľrýb, tuleňov, krtov, vtákov či ústonôžok so svojimi 12 opsínami a ďalších. Človek je len jedným z miliónov tvorov na Zemi, nie je nadradeným, nemá žiadne privilegované postavenie, o ktorom zavše snívame, ale možno jediným, ktorý sa snaží pochopiť tie ostatné.
Myslím, že toto je jedna z kníh, ktorá by sa mala vyučovať alebo aspoň spomenúť na hodinách biológie. Myslím, že by ľuďom pomohla získať realistickejší a menej antropocentrický pohľad na svet. Na svet, ktorý zdieľame s ostatnými tvormi.
(.., 1341, 1342, 1343, ..)