Už je to tak. Knihy Sama Harrisa sa mi čítajú aj počúvajú veľmi dobre. Táto, hoci je odlišná od ostatných Harrisových kníh, ktoré som čítal, nie je výnimkou. Odlišná je preto, lebo ide „len“ o knižne upravený výber jedenástich rozhovorov z jeho rovnomenného podcastu – jedného z najsledovanejších intelektuálnych podcastov v súčasnosti. Na rozhovoroch sa ako hostia podieľali filozofi David Chalmers, Nick Bostrom a Thomas Metzinger, neurovedci Anil Seth a Robert Sapolsky, fyzici David Deutsch a Max Tegmark, ekonóm Glenn C. Loury, evolučný biológ David Krakauer, (všetko vedci a autori, ktorých som doteraz nepoznal) a dvaja, s ktorých dielami som sa už pred tým stretol – historik Timothy Snyder a psychológ Daniel Kahneman. Je to teda veľmi slušná nádielka vedy na jednom mieste, pričom všetko sa točí okolo piatich ústredných tém: vedomie a slobodná vôľa, AI, morálka, politika a zmysel života. Ako som už spomenul, kniha je „len“ prepisom podcastov. Napriek tomu môže reálne pomôcť zorientovať sa v daných témach a nasmerovať svoj intelektuálny kompas tým správnym smerom. Ako pomohla aj mne.
David Chalmers
Autor knihy The Conscious Mind
V diskusii s Davidom Chalmersom sa rozprávali o vedomí. Je fascinujúce počúvať vedcov hovoriť o ich vlastnej práci. Čo je vedomie, ako vzniká a kedy je vôbec nejaký systém považovaný za vedomý? Sú to otázky, na ktoré veda stále nemá jasné odpovede, ale prístup ku skúmaniu týchto otázok a odpovede na iné otázky, ktoré sa popritom vyplavili na povrch, sú nemenej fascinujúce.
Začiatkom 90. rokov 20. storočia prišiel Chalmers s konceptom „ľahkého“ a „ťažkého“ problému vedomia, ktorý niektorí vedci prijali, iní nie (napríklad aj Thomas Metzinger). „Ľahké“ problémy sú ľahké v tom zmysle, že veda má už dnes jasnú predstavu o tom, aký výskum je potrebný na ich vysvetlenie. Ide o popis funkcií a vysvetlenie správania vedomého systému. Napríklad predpovedanie jednoduchých rozhodnutí.
Veda dnes vie, že mozog sa rozhoduje skôr, ako sa tieto rozhodnutia stanú pre človeka vedomými. Vieme to merať aj vizualizovať. Vieme písať algoritmy dekódujúce elektrické výboje neurónov, vďaka ktorým by paralyzovaný človek mohol znovu chodiť alebo slepý znovu vidieť.
Naproti tomu „ťažký“ problém začína tam, kde sa pýtame, prečo sú tieto javy sprevádzané naším vnútorným pocitom „Ja“. Tu vstúpila do diskusie fyzika, časopriestor a kvantové polia a spolu s nimi ožila aj stará platónska myšlienka panpsychizmu (vedomie je fundamentálnou vlastnosťou reality). „Ťažký“ typ problémov dobre ilustruje tzv. „zombie“ problém, ktorý ďalej v knihe spomínali aj ďalší diskutujúci. Filozofická zombie je teoretická bytosť, ktorá je fyzicky a svojím správaním navonok identická s človekom, avšak nemá žiadnu subjektívnu skúsenosť (neprežíva svoje „Ja“). Tým s Harrisom otvorili ďalšie dve fascinujúce témy, ako sú AI a epifenomenalizmus.
Odlišný pohľad na vedomie Harris diskutoval s fyzikom Davidom Deutschom, priekopníkom na poli kvantových počítačov. Jeho hlboký optimizmus o neobmedzenej sile ľudského poznania rezonoval celým ich rozhovorom. V kontexte súčasnej geopolitiky a množstva problémov, ktoré svet rieši, to bol skutočne osviežujúci moment.
David Deutsch
Autor knihy The Beginning of Infinity
David Deutsch zastáva názor, že vedomie a znalosti sú nezávislé od substrátu (biologický mozog, kremíkový čip, kvantový systém atď.). V roku 1985 dokázal univerzálnosť kvantových výpočtov (pozri Univerzálny kvantový počítač). Kto si niekedy položil otázku, či sa príroda deje spontánne sama (bez výpočtov – jednoducho sa vykonáva a naše výpočty len simulujú jej správanie) alebo sa kalkuluje, tak ako ľudia kalkulujú a predpovedajú prírodné javy, tak Deutsch má vďaka svojmu objavu na to jasnú odpoveď: prírodu s výpočtami stotožnil. Nikdy predtým som nečítal alebo nepočul, že by sa touto, pre mňa fundamentálnou otázkou, niekto zaoberal, a nieto ešte si na ňu aj odpovedal.
Ak v kontexte kvantových výpočtov existujú len dve možnosti: buď je niečo zakázané prírodnými zákonmi alebo je to dosiahnuteľné; a ak máme k dispozícii správne vedomosti, tak potom pre ľudstvo neexistuje žiadna hranica alebo limit, čo by ľudia nemohli pochopiť (odmietnutie parochializmu).
Znalosť je pre Deutscha fyzikálnou silou, podobne ako gravitácia. Formuje svet v meradle, ktoré je pre fyziku nedosiahnuteľný a emergentný. Riadi sa vlastnými pravidlami epistemológie, „nezávislými“ od fyziky a neurológie. Inými slovami, fyzikálna hmota je hardvérom a vedomie so znalosťami softvérom. Tento softvér dokáže vytvoriť akýkoľvek fyzikálny objekt. Brilantne túto myšlienku demonštruje jeho koncept „Universal Constructor“. Je to zariadenie opatrené potrebnými znalosťami (čo je v princípe len špecifické usporiadanie jednotiek a núl, alebo vo všeobecnosti konfigurácia), a toto zariadenie vďaka nim dokáže meniť fyzikálnu hmotu. Ak vyšleme takýto stroj, čo si pokojne predstavme ako pokročilú 3D tlačiareň, do skoro prázdneho medzigalaktického priestoru (obsahuje len atómy vodíka a fotóny) a necháme ho vykonávať svoj program, začne zhromažďovať vodík, formovať z neho zložitejšie prvky, z nich budovať molekuly, až napokon postaví vesmírnu stanicu, vytvorí ľudí atď. Fascinujúca myšlienka.
Pre Deutscha naša budúcnosť nie je limitovaná tým, čo nájdeme v prírode, ale čo dokážeme vymyslieť. Náš svet nie je pre nás len pasívne pozorovateľným, ale je plne formovateľný znalosťami.
Kedysi dávnejšie som si položil otázku, či by som chcel žiť vo svete, ktorý by sme vedomostne vyčerpali. Nechcel by som a tá myšlienka mi pripadá až absurdne odporná. Deutschov optimizmus ma v tomto príjemne povzbudil – znalosti sú nekonečné a nikdy ich nevyčerpáme. Nikdy nevyčerpáme problémy, ktoré by sme nemohli pochopiť. V tom napokon tkvie aj Deutschova predstava šťastia – šťastný nie je ten, kto je v neustálom stave blaženosti, ale ten, kto má zaujímavé problémy, pri ktorých riešení robí pokroky.
Na odľahčenie jedna historka, ktorú Deutsch zažil s Richardom Feynmanom a ktorú spomenul na margo otázky Sama Harrisa, koho by nominoval, aby pred mimozemšťanmi hájil Zem. Stretol sa s ním len raz, keď ho jeho šéf John Wheeler za ním poslal, aby prediskutoval svoju prácu týkajúcu sa kvantových počítačov. Písal sa rok 1981. Deutsch už mesiace pracoval na konštrukcii kvantového algoritmu (Deutschov algoritmus). Keď ho začal Feynmanovi vysvetľovať, ten ho zastavil, priskočil k tabuli a prakticky bez akýchkoľvek ďalších indícií, sám odvodil celý algoritmus. Hoci sa Deutsch pohyboval v prostredí extrémne inteligentných ľudí, priznal, že niečo také nikdy predtým nevidel.
Anil Seth
Autor knihy Being You: A New Science of Consciousness
Rozhovor s tretím hosťom, neurovedcom Anilom Sethom sa opäť venoval vedomiu. Veľmi zaujímavou bola časť, kde spolu diskutovali o spoločenských a morálnych dôsledkoch interakcie s AI. Seth spomína koncept svojho kolegu Murraya Shanaha, ktorý sa ako hlavný vedecký poradca podieľal na výrobe filmu Ex Machina, nazvaný Garlangov test. Ide o rozšírenie Turingovho testu, kde je kľúčovou otázka – či budeme stroj vnímať ako vedomý aj vtedy, keď vieme, že je to stroj. Viac sa dá dočítať aj v recenzii, ktorý Seth na Ex Machina napísal.
Ďalšie zaujímavé otázky, o ktorých sa rozprávali, navodil seriál Westworld. Dilema spočíva v tom, že ak budeme so strojmi, ktoré sa správajú ako vedomé, zaobchádzať kruto (zabíjanie, mučenie, znásilňovanie atď.), môže to v nás vypestovať psychopatické črty, otupiť našu empatiu a v konečnom dôsledku degenerovať ľudskú morálku. Dopad na morálku AI bude mať, a dnes už aj má (tak ako sa v minulosti už neraz pri technologickom pokroku stalo). Výzva, pred ktorou stojíme, spočíva tom, aby morálka udržala krok s technologickým pokrokom a aby nás nedostatok jej „ochoty“ k sebakorekciám neuvrhol do morálneho vákua. Tu sa otvára množstvo ďalších otázok a výziev. Mali by sme sa vyhnúť vytvoreniu strojov, ktoré by mali kapacitu trpieť. Mali by sme sa vyhnúť nebezpečenstvu stiahnutia sa do solipsizmu, kedy by sme sa v tom pretlaku a chaose, čo je a čo nie je vedomé, začali starať len o seba samých. Mali by sme byť opatrní v otázkach morálnej povinnosti voči všetkým bytostiam, ktoré sú schopné trpieť. Morálka nie je relatívna. Morálka je objektívna a je našou povinnosťou objavovať morálne pravdy podobným metódami ako veda – kritickým myslením a neustálym opravovaním chýb.
Thomas Metzinger
Autor knihy The Ego Tunnel
V rozhovore s Thomasom Metzingerom sa opäť otvára téma vedomia. Pre Metzingera je „Ja“ len ilúziou, halucináciou nášho mozgu. „Ja“ je len výsledkom práce mozgu, transparentným seba-modelom. Transparentným v zmysle, že mozog nevníma proces, akým tento model vznikol, vníma len výsledok svojej práce, model, reprezentáciu (reprezentáciu biologického organizmu, reprezentáciu informačného toku a reprezentáciu vzťahu k svetu). Práve transparentnosť je príčinou toho, že sa s týmto modelom stotožňujeme – považujeme ho za svoju reálnu identitu.
V Metzingerovom výskume dokážu experimentálne manupilovať najzákladnejšími formami sebauvedomenia, ako je pocit bytia na určitom mieste alebo v čase, vedia navodiť mimotelové zážitky. Skúmajú sny a ich výskum potvrdzuje ich teóriu o vedomí ako transparentnom modeli. Dlho som už nepočul nič o výskume snov a bol som milo prekvapený, že sa tomu stále prikladá veľký význam. Stále som presvedčený, že sny sú jednou z kľúčových ciest k pochopeniu ako funguje ľudská myseľ ako aj samotné vedomie.
Podľa Metzingera v snoch mechanizmy predikcie mozgu bežia takpovediac naprázdno, neobmedzované vonkajšou realitou. V snoch sú frontálne laloky mozgu (zodpovedné za logiku a kontrolu reality) „dostatočne“ vypnuté, čo spôsobuje, že aj tie najbizarnejšie zmeny identity alebo miesta vnímame ako prirodzené.
Hovorí o tom, aké podmienky musí spĺňať AI, aby sme ju mohli považovať za vedomú. Zároveň však otvára etický imperatív, prečo by sme vedomú AI stavať nemali. Opiera sa o kapacitu trpieť. Načrtli zaujímavú tézu, že globálna AI by pri všetkej opatrnosti vo vzťahu k človeku, ktorú jej vieme vštepiť, mohla dospieť k záveru, že neexistencia je pre cítiace bytosti lepšia ako existencia. Dôsledky si vie každý domyslieť sám.
Z doterajších prístupov k vedomiu mi je práve práca Thomasa Metzingera najbližšia. Viem, po akých knihách siahnuť. Nebudú sa čítať asi ľahko, ale skúsim to. Vďaka nemu som si uvedomil, že Model (referencia hlavne pre mňa samého) je z pohľadu človeka oddelenou štruktúrou od mozgu.
Timothy Snyder
Autor knihy Cesta do neslobody
Timothy Snyder bol prvým Harrisovým hosťom, s ktorého dielom som sa už predtým stretol. Diskutovali o jeho útlej ale skvelej knihe 20 lekcií z 20. storočia. Vrelo ju odporúčam. Netreba si ju pomýliť s knihou 21 lekcií pre 21. storočie od Yuval Noah Harariho, ktorú ale odporúčam tiež. Mala by byť povinným čítaním – je dostatočne stručná a úderná na to, aby ju čítali už stredoškoláci. Na pár stranách Snyder vysvetľuje, čo je vlastne demokracia, čo sú jej piliere, na ktorých stojí a aká krehká je v súboji s autokratickými a totalitnými režimami. Toto si vďaka súčasnej geopolitickej situácii dnes možno uvedomuje a prežíva viac ľudí ako kedysi, ale ešte pred krátkym časom (3-4 roky) to nemuselo byť také zrejmé ani im. Snyder ešte v roku 2016, bezprostredne po kontroverzných amerických prezidentských voľbách, v ktorých vyhral Donald Trump, vycítil, že je potrebné podať stručný a intelektuálne dostupný návod na obranu demokracie. Výsledkom bol najprv status na Facebooku, ktorý Snyder napísal počas letu z EÚ do USA, a ktorý sa stal základom tejto knihy.
Harris verí, že väčšina zla a utrpenia na svete je produktom „dobrých ľudí v zajatí zlých nápadov“ (pozri The End of Faith). Čo mi pripomenulo fascinujúci výskum Philipa Zimbarda, o ktorom som čítal v jeho kni Luciferov efekt. Snyderov rozbor mechanizmov tyranie a propagandy presne identifikuje tieto nebezpečné myšlienkové vzorce, ktoré vedú k rozpadu demokratickej spoločnosti a morálnemu úpadku. Vzorce a mechanizmy, ktoré sú nainštalované, bežia a rozvíjajú sa nielen v USA, ale aj tu v Európe a na Slovensku.
Glenn C. Loury
Autor knihy Late Admissions
S ekonómom Glennom C. Lourym sa rozprávali o vedomí, ale v kontexte rasizmu. Ako je rasizmus zakorenený nielen v inštitúciách, ale aj vo vedomí a ako vedomie ovplyvňuje. Podobne ako predchádzajúca diskusia s Timothy Snyderom, aj táto premostila teoreticko-vedecké prístupy s praktickou etikou a politikou.
„Čo je vlastne rasizmus?“ Otázka, na ktorú všetci poznáme odpoveď. Ale naozaj ju poznáme? Keď som si ju teraz položil, zisťujem, že to tak nie je. Som presvedčený, že mám na ňu jasnú odpoveď. A práve tu nastáva to kúzlo omylu – to presvedčenie, tá istota, mi stačí. Nepotrebujem si tú otázku položiť a zamyslieť sa nad ňou. Stačí mi vedieť, že viem. Až keď si na ňu naozaj začnem odpovedať, zisťujem, že neviem. Po rýchlom zamyslení vzniká formulácia rasizmu, s ktorou som celkom spokojný (takže ma vystihuje) – rasizmus je, keď mám voči niekomu, kto je inej rasy, predsudky bez toho, aby som o ňom niečo vedel. Niečo mi tam ale nehrá ..
Loury poskytuje erudovaný pohľad do toho, čo vlastne rasizmus je a aké formy nadobúda. Pre mňa bolo úplnou novinkou, že existuje niečo, ako štrukturálny rasizmus (ktorý Loury kritizuje), označovaný aj ako inštitucionálny. Ten hovorí, že spoločenské inštitúcie a štruktúry môžu vytvárať nespravodlivé podmienky a nerovnosti na základe rasy a to aj v prípade, ak jednotlivci v nich nie sú vedome rasistami.
Loury uvádza zaujímavé štatistiky a fakty, napr. že černosi tvoria približne 13% populácie USA, ale sú zodpovední za 50% všetkej násilnej trestnej činnosti. V niektorých mestách tento podiel narastá až na 65% všetkých násilných trestných činov. Čierni muži predstavujú 6% populácie, ale tvoria až 40% obetí vrážd. Väčšina týchto vrážd je intrarasových, pričom čierni muži spáchajú viac ako 50% všetkých vrážd v krajine, zvyčajne na iných čiernych mužoch.
Obaja v rozhovore kritizovali hnutie Black Lives Matter (BLM) za to, že rôzne prípady policajného násilia spája do jedného generického naratívu o „vražednom rasizme“. Jednou z hlavných výhrad, ktoré Harris mal (zúčastnil sa tréningov policajných dôstojníkov) bolo, že BLM ignoruje fakt, že kladenie fyzického odporu policajtovi (bez ohľadu na rasu) dramaticky zvyšuje riziko streľby a práve túto skutočnosť BLM dostatočne nekomunikuje ako prostriedok záchrany životov. Hnutie sa podľa nich tiež výhradne zameriava na policajné násilie, zatiaľ čo ignoruje fakt, že drvivú väčšinu černošských obetí majú na svedomí iní čierni muži. Loury tiež kritizuje prístup, ktorý toto násilie ospravedlňuje len ako dôsledok systému (štrukturálneho rasizmu), čo zbavuje komunitu zodpovednosti.
Čiže čo je vlastne rasizmus? Nie je to len predsudok. Ten je v nás zvyčajne hlboko zakorenený. Skutočný a ten nebezpečný rasizmus je vedomý. Keď vedome schvaľujeme normy, ktoré tieto predsudky podporujú a sme s nimi stotožnení, veríme im, že sú morálne správne. Kým sme, ak vedome schvaľujeme normy, ktoré vedú k rasizmu, hoci vieme, že sú morálne nesprávne? Otázka, na ktorú si tu už neodpoviem, ale beriem si ju so sebou ďalej.
Robert Sapolsky
Autor knihy Behave
Robert Sapolsky vo svojom výskume ukazuje, že na to, aby sme pochopili ľudské správanie, musíme sa pozerať na situáciu z viacerých úrovní – čo sa deje pár sekúnd pred činom (aktivita mozgu), hodiny (hormóny), mesiace (neuroplasticita), detstvo (vývoj mozgu) až po obdobia trvajúce tisícročia (evolúcia a kultúra predkov). Všetky tieto vplyvy sú prepojené a determinujú výsledné konanie.
33 letných sezón strávil v národnom parku Serengeti, kde skúmal svorku paviánov. Tí majú s ľuďmi veľmi podobné charakteristiky, vhodné pre jeho výskum. Majú s nami DNA zhodnú na 96%, nežijú na stromoch, ale v otvorených savanách, čelia rovnakému typu stresu ako moderní ľudia (nie sú pod neustálym tlakom predátorov ani netrpia hladom) a väčšinu svojho dňa trávia tým, že si, slušne povedané, navzájom generujú sociálny stres. Výsledky jeho výskumu – ako chronický stres poškodzuje zdravie a štruktúry mozgu – spracoval vo svojej knihe Behave.
Zaujímavou informáciou pre mňa bolo, že frontálny kortex sa plne vyvinie až po 25 rokoch života. Práve ten spája racionálne uvažovanie o konaní s pociťovaním ich dôsledkov. Je formovaný skúsenosťami, kultúrou a výchovou. Isto si mnohí rodičia na svojich deťoch všimli, že často konajú bez toho, aby si predtým uvedomili možné následky. Skoro ma porazilo, keď som raz na dvore videl hrať sa chlapca tak, že do vzduchu vyhadzoval veľké kamene a pozoroval kam dopadnú. Pritom okolo neho sa hrali ostatné nič netušiace deti. Skúmavý jedinec, ale bez uvedomia si dôsledkov svojho činu.
Povedal by som, že rozum a cit je ako elektrina a magnetizmus, ktoré spolu vytvárajú jeden jav, elektromagnetizmus. Rozum a pociťovanie fungujú podobne. Sapolsky hovorí, že na základe vonkajších a vnútorných podnetov mozog vytvára najlepší možný odhad toho, čo tieto podnety znamenajú pre prežitie organizmu. Informácie prichádzajú do amygdaly a inzulárnej kôry, kde sa nastavuje filter, cez ktorý budeme následne uvažovať. Prechádza cez integračné centrum a mozog spúšťa experimenty typu „čo ak“; a predstavuje si možné výsledky konania s informáciou, ako by sa pri tom človek cítil. Následne sa dostávajú do prefrontálneho kortexu a vtedy zvažujeme stratégie, logiku a dlhodobé ciele. Mozog následne na podprahovej úrovni vytvorí logicky znejúci príbeh (racionalizácia), čím získavame predvedčenie, že išlo o hlbokú úvahu. K emócii sa spätne dostávame cez amygdalu (upokojenie pôvodného podnetu) a vytváranie nových podnetov, ktoré sú produktom nášho vedomého uvažovania a predstáv o budúcnosti. Rozum a cit tak netvoria súboj, ale neustály, kolaboratívny kruh. Ono je to celé samozrejme omnoho komplexnejšie a ak tomu chce človek rozumieť, musí to študovať. Tento podcast je ale skvelým miestom, kde človek relatívne rýchlo zistí, či ide o tému, ktorá ho zaujíma a má pre neho zmysel venovať sa jej hlbšie.
Sapolsky odmieta dichotómiu rozumu a emócií, ale podobne ako v elektromagnetizme, magnetizmus aj elektrina dokážu existovať samostatne, môžu samostane existovať aj rozum a cit. Výskum ale ukazuje, že takéto oddelenie je vždy spojené s určitým poškodením. Napríklad pri poškodení ventromediálnej prefrontálne kôry si ľudia zachovávajú inteligenciu aj logiku, ale strácajú emocionálny vstup do rozhodovania. Chýba im pociťovaný zmysel pre následky. Pri poškodení dorzolaterálnej prefrontálnej kôry zaniká „superego“ a človek sa stáva obeťou čistých impulzov. Emócie už nie sú korigované rozumom a vzniká hyperagresivita alebo hypersexualita. V zdravom mozgu nie sú rozum a cit ako procesy oddeliteľné.
Harris aj Sapolsky sa zhodujú na tom, že nemáme slobodnú vôľu, pretože každý náš „rozumný“ krok je determinovaný biológiou, hormónmi a prostredím. Slobodná vôľa je pre mňa osobne viac o uvedomovaní si možností, možných scenárov alebo historických ciest, či už tých, ktoré sme mali vo vzťahu k prežitej minulosti alebo tie ktoré máme vo vzťahu k budúcnosti, než o slobodnom rozhodovaní sa teraz a tu, pretože toto rozhodovanie je evidentne skôr deterministické ako slobodné. Slobodná vôľa je o umiestňovaní seba samého do svojho životného historického kontextu. Iným slovami – mať pocit, že máme svoj „život pod kontrolou“, hoci je to len negarantovanou predstavou umiestnenou medzi ostatnými.
Daniel Kahneman
Autor knihy Myslenie rýchle a pomalé
Keď som uvažoval, ako napíšem tento článok a vtedy som chcel napísať len o jednej kapitole, aby nebol taký príšerne dlhý, akým sa napokon stal, chcel som napísať práve o rozhovore Harrisa so psychológom a nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu Danielom Kahnemanom. Diskutovali o Kahnemanovej slávnej dichotómii dvoch režimov myslenia, ktoré opísal vo svojej knihe, Myslenie rýchle a pomalé.
Celý rozhovor je mimoriadne inšpiratívny a cítiť v ňom aj úžasnú Kahnemanovu charizmu. Charizmu človeka, ktorý vie viac ako vy, rád sa o to podelí a zároveň má skvelý humor. Zaujali ma tu najmä jeho vyjadrenia k intuícii. Čo je najprv intuícia? Je to myslenie, kedy človek verí, že niečo vie, ale nevie, prečo to vie. Definoval tri podmienky, za ktorých možno intuícii veriť: pravidelnosť prostredia, dostatočná prax voči tomuto prostrediu a rýchla spätná väzba tohto prostredia či bol daný úsudok správny alebo nie. Ak sú splnené, intuícii sa dá veriť. Pascou intuície je sebadôvera. Pretože korelácia medzi sebadôverou a presnosťou nie je vôbec vysoká. Ľudia pociťujú vysokú sebadôveru aj v situáciách, kde tieto tri podmienky splnené nie sú a intuícia tu zlyháva. To považuje za jednu z najsmutnejších vlastností ľudského údelu – môžeme mať myšlienky, ktoré nám napadnú automaticky a s obrovským pocitom istoty im veríme, no napriek tomu sú nesprávne. Nerobíme chyby náhodne, ale systematicky a predvídateľne.
Nick Bostrom
Autor knihy Deep Utopia: Life and Meaning in a Solved World
Sme, ako ľudstvo, schopní urobiť objav a vzdať sa ho, nenávratne ho zavrieť do Pandorinej skrinky po tom, ako si uvedomíme, že to, kam nás tento objav môže prieviesť, je náš zánik a nikdy ju už neotvoriť? Objav sa dá „odobjaviť“ len tak, že civilizácia naň zabudne a musela by ho objaviť znovu. To je dnes, pri všetkej precíznosti v dokumentovaní našich znalosti, nepredstaviteľné. Preto také „zabudnutie“ sa zrejme uskutočňuje len skrz zánik civilizácie. Odložiť niečo do Pandoridnej skrinky nie je riešením, pretože vždy sa nájde niekto, kto ju napokon otvorí.
Bostrom toto ilustruje na príklade Urny vynálezov, ktorá obsahuje biele, sivé a čierne guličky. Biele predstavujú objavy a technológie, ktoré sú čisto prospešné, sivé prinášajú pozitíva aj negatíva (napr. jadrová energia) a čierna predstavuje technológiu, ktorej objav nevyhnutne vedie k zániku civilizácie, ktorá ju objavila (napr. „ľahké“ jadrové zbrane, „tlač“ nebezpečných biotechnológií). Kľúčovým rizikom je, že vynálezy nie je možné „odvynájsť“. Akonáhle čiernu loptičku raz vytiahneme, civilizácia sa stáva zraniteľnou. Podľa neho naša civilizácia len slepo verí, že v urne žiadna čierna gulička nie je. Je však vysoko pravdepodobné, že tam taká čierna gulička je. Čierna gulička je v podstate jedným z možných Veľkých filtrov (pozri Fermiho paradox) a tak aj vysvetlením „civilizačného“ ticha vo vesmíre.
Hoci Bostrom hovorí, že našou súčasnou jedinou nádejou je slepá viera, že v Urne takéto čierne guličky nie sú, ale ak sú, potom za jediné stabilné riešenie považuje zavedenie prísnej regulácie a globálnej vlády, čo Harris označil za „totalitarizmus na kľúč“.
Dobrovoľné zastavenie výskumu v nejakej oblasti je v súčasnosti prakticky nemožné. Slobodný výskum a šírene poznania sú totiž jednými zo základných pilierov vedy. Sme v bode, kedy ich bude nevyhnutné prehodnotiť?
David Krakauer
Autor knihy The Complex World
V tomto rozhovore padla prekvapivá ale jednoduchá a krásna otázka – čo je hlúposť? Ak matematicky popisujeme nejaký jav, tak na škále od dokonalej pravidelnosti k úplnej náhodnosti, zohráva inteligencia kľúčovú rolu, keď nám umožňuje aj komplexné javy popisovať relatívne jednoducho. Rieši nám problémy lepšie, než by to dokázala náhoda. Naopak, hlúposť je súbor pravidiel, ktoré zaručujú, že riešenie problému bude trvať dlhšie než keby sme riešenie nechali len na náhodu, alebo sa dokonca nevyrieši nikdy (napr. riešiť Rubikovu kocku ak je dovolené otáčať len jej jednou stranou, alebo používanie rímskych čislic ešte v 15. storočí hoci indicko-arabský systém bol známy už od 4. storočia a pod.). Absurdné je, že napriek tomu sa tieto pravidlá používajú s nadšením.
Krakauer rozdelil nástroje, ktoré ľudstvo vytvorilo do dvoch kategórií: komplementárne a kompetitívne. Kým komplementárne našu inteligenciu zvyšujú aj po tom, čo ich prestaneme používať (napr. číselná sústava alebo jazyk), kompetitívne nie a po ich odobratí sme hlúpejší, ako sme boli predtým (kalkulačka, ak zabudneme počítať z hlavy alebo GPS ak stratíme schopnosť orientovať sa v mape). V tomto kontexte sa rozprávali aj o AI a možnosti, že technológie nás môžu „odnaučiť“ myslieť. Krakauer varuje pred stratou ľudskej autonómie kvôli závislosti na kompetitívnych artefaktoch. Napriek tomu ostáva optimistom.
Max Tegmark
Autor knihy Matematický vesmír
Knihu uzatvára rozhovor s fyzikom Maxom Tegmarkom.
Ešte kedysi na vysokej škole som nadobudol presvedčenie, že za skutočnú Teóriu všetkého by sa mala označovať len taká teória, ktorá okrem všetkých fyzikálnych javov vysvetlí (vypočíta) aj všetky elementárne fyzikálne konštanty. Moja predstava teórie popisujúcej všetko bola čisto matematickým zápisom. Dnes je za Teóriu všetkého považovaná teória, ktorá by zjednotila Kvantovú teóriu poľa a Všeobecnú teóriu relativity. Konštanty sa chápu ako dané veličiny, ktoré do teórií vstupujú a musíme si ich najprv zmerať. Dodnes neviem, či bolo moje presvedčenie len nepochopením, alebo faktom, o ktorom sa radšej nikto nechcel rozprávať.
Máme ich približne 32 (podľa toho, čo sa za konštantu chápe a čo nie) a náš vesmír a to ako vôbec vyzerá je na ich hodnoty tak citlivý, že aj nepatrná zmena jednej z nich by spôsobila, že by vesmír, tak ako ho poznáme a teda aj s nami, vôbec neexistoval. Napríklad pomer medzi hmotnosťou protónu a elektrónu je približne 1836:1. Ak by sa tento pomer len nepatrne zmenil (s presnosťou na 33 desatinných miest), nevznikli by iné stabilné atómy než vodík.
Max Tegmark hovorí o hodnotách konštánt ako o špecifickej a veľmi jemne vyladenej konfigurácii nášho vesmíru. To samozrejme evokuje prirodzenú otázku, či existovali alebo existujú vesmíry, ktoré sa od nášho líšia len veľmi jemne. Týmto konceptom sa Tegmark detailne venuje vo svojej knihe Matematický vesmír, kde popisuje až štyri úrovne paralelných vesmírov. Najfascinujúcejšou myšlienkou mi ale pripadal koncept poslednej štvrtej úrovne, ktorá sa opiera o jeho hypotézu, že fyzikálna realita je matematickou štruktúrou. Inými slovami, hoc je to možno trochu ťažké si predstaviť, hovorí, že fyzikálna realita nie je matematikou len opísaná, ale ona sama je matematickou štruktúrou. Argumentuje tým, že elementárne častice ako kvarky a elektróny nemajú žiadne iné vlastnosti okrem číselných a aj samotný priestor má len matematickú vlastnosť dimensionality.
Veľmi pekným zakončením bola Tegmarkova myšlienka, že naša Zem je ako Vesmírna loď. Ľudstvo prirovnáva k posádke, ktorá, žiaľ, zatiaľ nemá kapitána a investuje viac do zbrojenia či plastických operácií než do vlastnej bezpečnosti a prežitia. Sme ale možno na prahu zmeny. S príchodom AI, prichádzajú aj príležitosti o akých ľudstvo ani nesnívalo a ak ich správne uchopíme, budeme žiť v bezpečnejšom a spravodlivejšom svete, v ktorom budú mať ľudia prakticky neobmedzené možnosti pre svoj rozvoj a tým aj rozvoj samotného ľudstva.
(.. 1335, 1336, 1337, ..)