Dlhé roky som chodil okolo tejto knihy, ktorú mali moji rodičia v malej poličke vedľa schodiska. Často mi pritom meno Nefretiti udrelo do očí a vybavili sa mi predstavy zo starovekého, záhadného a fascinujúceho Egypta. Tú krátku chvíľu, čo som prechádzal po schodisku, som mal zavše chuť si ju prečítať, ale nikdy som sa k tomu nedostal. Mal som rešpekt. Čítal ju svojho času aj môj brat, ktorý si ju celkom pochvaľoval, ale jeho vkus na literatúru dodnes neviem odhadnúť ale hlavne som nikdy nemal tú správnu náladu, aby som sa na dlhšie ponoril do sveta starovekého Egypta. Až teraz.
Ako sám autor definuje svoju knihu, ide o archeologický životopis. Kým som ju nedočítal nevedel som, čo si pod tým mám predstaviť. Pôvodne som si myslel, že ide o beletrizovaný životopis, ktorého kostrou budú archeologické fakty, ktoré za roky výskumu egyptológovia nazhromaždili a vyskúmali. Nie je to celkom tak, aj keď v niektorých kapitolách človek nájde aj takéto úryvky.
Kniha je hlavne o dlhej a náročnej ceste archeológov k čo možno najpravdivejšej predstave, aký život Nefretiti a jej manžel faraón Achnaton žili. Keď sa ale pozrieme na to bližšie, na údaje, ktoré majú archeológovia k dispozícii, je ich žalostne málo. Preto mi táto kniha nepripadala oveľa odlišnejšia od množstva konšpiračných teórií, ktoré dnes vznikajú ako huby po daždi alebo od slávnej Hre so sklenenými perlami. Či sú to politické teórie viažúce sa na 9/11, Cromwell alebo Chemtrails až po pristátie na Mesiaci. Je to ako postaviť logický a zrozumiteľný príbeh okolo niekoľkých búst a stoviek nápisov vyrytých do kameňa, pretože viac sa toho nezachovalo. Ambiciózny plán. Ale inak sa asi dejiny spred 3500 rokov nedajú robiť. Je a bude to vždy o veľkej dávke predstavivosti a syntéz.
Každopádne kniha začína veľmi pútavo. Ray Winfield Smith sa pokúša prvýkrát v dejinách archeológie pomocou počítača zrekonštruovať hieroglyfický nápis rozbitý na 40000 úlomkov. Projekt je známy ako The Akhenaton Temple Project a určite je v archeológii priekopnícky. Práve z tohto projektu kniha čerpá najviac. Neskôr mi ale kniha pripadala akási rozbitá, neucelená a neustále odbočovala, akoby chcela zakryť fakt, že vlastne o Nefretiti sa toho naozaj veľa napísať nedá.
Zdá sa, že oveľa viac ako je v tejto knihe o Nefretiti nevieme ani dnes, po viac ako 40 rokoch. Nevieme presne kto boli jej rodičia, odkiaľ prišla, či z Egypta alebo Mitannii, s kým mala svoje deti, ako umrela a kde je pochovaná, či bola faraónkou alebo nie. Tu sa natíska otázka, či má zmysel vôbec písať takúto knihu. Z môjho pohľadu to má zmysel len do tej miery, ako ďaleko človek dokáže snívať a povoliť uzdu svojej fantázie, aby dokázal vytvoriť logický, hoc negarantovaný, príbeh kúska ľudských dejín. Napokon dejiny sa neustále menia, hoci sa už raz a navždy odohrali, a odohrali a odohrajú sa znovu a znovu stovkykrát až kým neostanú nemenné. Stačí jeden nový objav a celý logický príbeh sa môže zosypať ako domček z karát alebo spojiť dovtedy zjavne nesúvisiace kúsky dejín. Tento kúsok dejín je ale z hľadiska tých svetových dejín veľmi pozoruhodný. Okrem toho, že Nefretiti možno bola len druhou ženou na egyptskom tróne, spolu s manželom, kým sa neodlúčili, vytvorili prvé monoteistické náboženstvo, ktoré bolo pre vtedajší Egypt náboženskou a politickou revolúciou, vytvorili nový umelecký smer, postavili Achnaton, azda najväčšie mesto svojej doby a asi je už pre staroveký Egypt príznačné, že ho najprv pekne naprojektovali. Mňa okrem iného neustále vyvádzala z rovnováhy predstava ako sa tínedžeri ujímajú faraónskeho trónu, ako sotva dvanásťročné dievčatá rodia deti, ako sa krvismilstvo považovalo za úplne bežné a ako krátko žili aj tak bohatí ľudia ako boli faraóni, o ktorých sa starali stovky ľudí každý deň.
Aj keď knihu nepovažujem za nejakú lahôdku, podarilo sa jej na chvíľu preniesť ma do starovekého Egypta a za to som jej vďačný. Asi je to zakázané, ale celkom rád by som vyliezol na jednu z pyramíd a pozoroval odtiaľ východ slnka.
(…, 0932, 0933, 0934, …)