Únos

Únos

Je to prvý film svojho druhu, ktorý som videl. Myslím tým slovenský politicko-biografický film z takmer zo súčasného obdobia. Obdobia, ktoré nie je tak ďaleko, aby stratilo odkaz aj pre súčasnú spoločnosť a súčasnú politiku. Veď „Predseda“ tu stále je a aj keď už nie je pri moci, jeho „dedičstvo“ stále žije. Naopak „Efendi“ tu už nie je, ale aj dnes má svojich pokračovateľov, ktorí používajú len o trochu odlišnejšie metódy ako on.

Ak človek úplne nevie, koho si pod „Predsedom“ alebo „Efendim“ predstaviť, tak toto bolo presne úskalie, na ktoré som narazil. Film sa snažil rozprávať zložitý príbeh, ale bez toho aby aj pomenoval, to vyznieva trochu komicky, miestami dokonca ako výsmech. V tomto prípade to vnímam ako jasný odkaz. Na jednej strane skvelý počin, že aféru ako bol Únos Michala Kováča ml. sfilmovať bolo vcelku odvážne a kiež by takýchto počinov bolo viac, pretože tých udalostí, ktoré sa na Slovensku dejú a stáli by za sfilmovanie je určite veľa (František Gaulieder, Gorila, ale hlavne máme osobnosti, ktoré stoja za to, aby sa o nich natočil film, či už to bol Dubček, Štefánik, ale aj Bel, Suchoň, Hodža, Hviezdoslav). Na strane druhej jasne z filmu cítiť rešpekt sveta umenia pred svetom politiky a to je zarážajúce. Umenie bolo predsa vždy prvým, ktorý sa proti politike ozýval a zrazu toto. Pevne verím, že je to len vecou tohto filmu a že umelecký svet ničím podobným na Slovensku nezačína trpieť.

Neveril som emóciám skoro žiadnej postave vo filme. Česť výnimkám ako Daniel Heriban. Rebeke Polákovej som napríklad neveril ani slovo. Jej bratovi odrezali hlavu a našla ju medzi odpadkami. Toto by normálny človek nerozchodil za týždeň, možno ani do konca života. Ona bola schopná na druhý deň vypovedať na polícii, pričom jej výpoveď hrala na strunu drzosti a irónie. Mal som dojem, že všetkým bolo všetko jedno. Akoby chceli vytvoriť atmosféru ľahostajnosti tej doby. Čo je ale omyl, nič také sa predsa nedialo.

Napokon som sa trochu strácal aj v tom príbehovom spletenci. Ale nevnímam to nijako tragicky, pretože to sa mi bežne stáva pri takýchto politických filmoch. Keď sa aj pozerám spätne na filmy, ktoré si cením najviac, nevidím medzi nimi žiaden žánrovo podobný film. Zjavne to nie je nič pre mňa.

(…, 2098, 2099, 2100, …)