Vyberte stranu

Hoci audioknihy väčšinou počúvam rad radom bez nejakého špeciálneho motívu, z nejakého dôvodu si častejšie vyberám detektívne príbehy, ku ktorým ale vôbec neinklinujem. Skôr mi tento žáner príde trochu cudzí. Kebyže si to počúvanie viac plánujem, tak si určite ako prvú Keplerovu knihu nevyberiem poslednú z tohto štvordielneho voľného pokračovania.

Tento príbeh má oproti iným detektívnym príbehom, ktoré som počul alebo čítal, celkom jasný rukopis. Vryl sa mi do pamäti ako chladná, ale veľmi živá spomienka. Pre mňa je význačný najmä dvomi charakteristickými črtami. Jednou je bezvýhradne skutočná atmosféra príbehu a druhou je významná rola vedľajších línií. Nie som literárny kritik, takže to neviem vyjadriť pár slovami, preto sa to ešte pokúsim trochu objasniť.

Atmosféru príbehu som vnímal ako neuveriteľne skutočnú. Nie je tam štipka romantiky ani humoru, ktoré by mohli príbeh odľahčiť. Ja osobne to oceňujem, lebo pchať do podobných príbehov nejakú paralelnú romantickú líniu, ktorú je mimochodom jednoduché napachať asi do čohokoľvek a spraviť tak príbeh čitateľnejší pre široké spektrum čitateľov, mi príde ako przniť ozajstné dielo a sem tam okoreniť príbeh humorom je niečo podobné, čo mi zase zaváňa lajdáckosťou a zakrývaním nezvládnutých nedostatkov. Lars Kepler, resp. autorská dvojica manželov Ahndorilových, ktorí pod týmto pseudonymom píšu, a píšu skoro ako by vedci mali písať svoje vedecké články – striktne sa držiac svojho žánru a meritu veci a nedajú si vydýchnuť ani na sekundu, čím len dokazujú, že to naozaj vedia. Mimochodom si vôbec neviem predstaviť ako títo dvaja spolu fungujú. Ich chladná logika a drsný nekompromisný štýl mi nejako nejde dokopy s teplom rodinného krbu.

Vedľajšie línie, ako som ich tu označil, boli pre mňa malé odbočky z hlavnej línie, keď sa napríklad niektorá z hlavných postáv príbehu ocitne na novom mieste alebo zoči voči človeku, ktorý z hľadiska knihy ani príbehu nepotrebuje ani meno, ale toto nové miesto alebo tento nový, len na okamih, existujúci človek, príbeh nečakane skomplikuje až človek neverí vlastnému úsudku. Ja osobne som za toto autorom uznanlivo prikyvoval, pretože mi to pripadalo ako balansovanie na hrane.

Príbeh je koncentrovaný okolo záhadného vraha doživotne umiestneného na psychiatrickej klinike a zmiznutých a stále nezvestných osôb, ktorých príbehy postupom času začínajú spolu súvisieť. Za všetkým je samozrejme iniciálna bolesť a utrpenie, ktoré z človeka vytlčú aj tú poslednú ľudskosť a stane sa vrahom, aby bolesť a utrpenie rozsieval ďalej.

Ja som túto knihu počúval na mojej prvej ceste do Ameriky a to bola trochu zvláštna cesta sama o sebe, takže môj dojem z knihy má tak trochu nádych aj tejto cesty – je v ňom chlad počasia, vrelosť chýbajúcej lásky, polnočná beznádej aj slnečná nádej – to všetko zmixované do jedného podivného dojmu, že to treba jednoducho zažiť.

(…, 0797, 0798, 0799, …)

Lars Kepler

Share This