Knihu Hermana Melvilla Moby-Dick som nečítal a pri tomto filme som na chvíľu zatúžil, že to možno raz spravím. Nie preto, že by ma k tomu film motivoval, skôr preto, že som nejako uveril, že tá kniha môže byť vskutku zaujímavá. Potom ma to ale prešlo, lebo som pochopil, prečo som po tom zatúžil.
Keďže som nečítal knihu, nevedel som o čom je. Počul som o nej už ako dieťa a mal som teda svoje očakávania. Čakal som legendu o obrovskej bielej veľrybe, ktorá ničila lode, bola nevyspytateľná a vtedy bežnými zbraňami v podstate nezničiteľná. Legendu, ktorú si námorníci odovzdávali z pokolenia na pokolenie a právom sa jej obávali. Legendu o nadprirodzenom podmorskom zjave, ktorý je aj dnes mimo naše chápanie. Čakal som, že film sem vnesie svoju fantastiku, vytvorí obrazy, ktoré by človek v knihe ťažko hľadal. Nestalo sa. Film bol vlastne realistický.
Chápal som, že film sa mi snaží povedať, že námorníci museli túto rybu vnímať strašne, musela byť pre nich čímsi ako obrovským netvorom, ale v podstate som neuveril ani tomu, že sú naozaj na mori, nieto ešte tomu, že majú strach z nejakej ryby, ktorej druh bežne lovia. Čakal som, že film bude znovu a znovu odkrývať a vytvárať túto atmosféru nedoziernosti oceánu a blízkosť Moby-Dicka kdesi pod čiernou hladinou, ale nestalo sa. Moby-Dick tam bol explicitne zobrazený, dokonca tam prebehol očný kontakt medzi ním a prvým dôstojníkom, ale pocity a hrôza námorníkov z neho sa ku mne nedostali, skôr to bola akási romantická náklonnosť, ako mávam k postavám kníh, ktoré aj keď sú negatívne, zavše konajú logicky a predsa len sú to písmená na papieri.
Mám jednoducho dojem, že sa dnešní tvorcovia snažia do filmu napchať čo najviac a tak to, čo by človeka naozaj zasiahlo, je tam prehlušené zmesou toho všetkého – napätím medzi hlavnými postavami, bojom o prežitie aj samotným rozprávaním príbehu, ktorý bol pre mňa napokon tým najzaujímavejším. Mne osobne by stačilo pár dlhých dokumentárnych záberov, čím by film možno stratil akciu v okamihu, keď sa tam naozaj niečo dialo, ale zároveň by ma doma na gauči možno trafil ten pocit, že kdesi ďaleko uprostred oceánu sa diali aj takéto veci.