Občas sa mi stane, že uvažujem nad niečím pre mňa úplne novým a o pár dní alebo po dlhšom čase o tom začujem alebo sa o tom dočítam. To ma vždy zasiahne ako blesk. Naposledy to bolo s myšlienkou o rozhýbaní statických fotografií. Zaujímavá myšlienka. Pripadala mi revolučná, ale od nej som sa už nepohol ani o centimeter. Pred pár dňami som sa ale dočítal, že to výskumníci z MIT skúšajú riešiť a majú už nejaké reálne výsledky. Nuž a pred tým to bolo práve pri čítaní tejto knihy. Na str. 64 som ostal ako zamrznutý pri prečítaní: „štruktúrovanosť je predpokladom objektivizácie“. Len pár dní pred tým, ako som siahol po tejto knihe, ktorú som mal v polici už niekoľko rokov, som si totiž uvedomil, že kategorizovanie a vo všeobecnosti hľadanie štruktúr vo veciach a svete okolo mňa, nad čím trávim pomerne dosť veľa zo svojho voľného času, je čosi ako objektivizovanie subjektívneho. Hľadanie štruktúr je pre mňa spôsobom ako vnímať svet a tým ako si ho popisujem. Keď som sa dostal na túto 64. stranu, vedel som, že som si vybral správnu knihu a hoci som si ju vyberal ešte v roku 2011 a čítal ju až teraz v 2016, mal som z tohto výberu dobrý pocit.
Rovno sa musím ale priznať, že kapitolu o Hartmanovej teórii som proste nepochopil. Okrem nej mi bola kniha zrozumiteľná a myslím, že pre každého, kto sa chce zorientovať v súčasnej psychoanalýze, je to určite veľmi cenné čítanie. Psychoanalýza má dnes vraj do desať teórií, ktoré sa viac menej zakladajú na Sigmundovi Freudovi a z knihy to aj cítiť. Freud je na mnohých miestach v knihe považovaný za preceňovaného aj prežitého, ale napriek všetkému aj za otca ohromného úsilia psychoanalytikov po celom svete, ktorí sa snažia pozerať do človeka hlbšie.
Jednotlivé teórie sa líšia hlavne tým, ako definujú Ego, Id, Superego, Libido, energia a podobné pojmy, ktoré v danej teórii vytvárajú vlastný aparát. Žiadna z nich neopisuje všetky problémy klinickej praxe a každá z nich prináša na niečo nový pohľad a nové vysvetlenia. S každou teóriou si jej prívrženci vo svojom obore vystačia, ale z knihy cítiť aj jasné úsilie vedy po hľadaní jednotnej teórie. To mi trochu pripomenulo fyziku, kde nie a nie spojiť Všeobecnú teóriu relativity a Kvantovú teóriu.
Okrem toho, že kniha ponúka akýsi rýchly prehľad psychoanalýzy, ponúka aj historické zhrnutie a evolúciu psychoanalytických teórií. To je určite zaujímavá téma, ale myslím, že bola nad rámec knihy a priznám sa, že som sa v tom trochu stratil. Knihu si ale veľmi cením, preto čo som spomenul a aj keď som nerozumel niektorým veciam, čítala sa mi naozaj veľmi dobre a sem tam som mal naozaj problém sa od nej odtrhnúť.