Lars Kepler: Stalker

Lars Kepler: Stalker

(0869, Lars Kepler)

Keď som sa započúval do tejto v poradí už piatej knihy od Keplerovcov (budem ich tak nazývať, aby som nemusel zakaždým riešiť dilemu či použiť mužský alebo ženský rod, množné alebo jednotné číslo), hneď sa mi vybavila atmosféra predchádzajúcich kníh ako aj prvky, na ktorých Keplerovci stavajú. V prvom rade je to brutálne násilie vyúsťujúce do sadistických až rituálnych vrážd, násilie na deťoch, psychické zvrátenosti, hypnóza a psychiatria a to všetko je pretkané horúcou medikamentóznou až narkotickou niťou, čím sa vytvára typicky dusná Keplerovská klinicko-kriminalistická atmosféra zločinu. Nad všetkým navyše tiká čas, ktorý vyšetrovateľom ukrajuje z možností ale zároveň pripomína, že problém tkvie kdesi v dávnej minulosti.

Týmto by bola kniha perfektne zapasovaná k predchádzajúcim štyrom, takže si myslím, že práve preto, aby sa trochu odlíšila a zároveň priniesla do série niečo nové, sa autori rozhodli niečo pridať. Tým niečím bola podľa mňa notoricky kontroverzná téma sexuality kňazov a nesporne veľmi sugestívny voyerizmus a stalkerizmus. Osamelá žena v prázdnom dome, na ktorú sa vrah pozerá cez obrovské okno z temnej záhrady, je jednoducho mrazivá scéna. Autori tu tiež vyskúšali zasadiť detektíva Joonu Linnu do odlišnej východiskovej pozície ako v predchádzajúcich častiach, čo príbeh okorenilo, ale ak som sa pozeral na to triezvymi očami, chvíľami sa mi zdalo neuveriteľné, že človek, ktorý ešte pred chvíľou ledva stál na nohách, dokáže podávať také výkony, zachraňovať životy a pod. Ale nevadilo mi to.

Pri počúvaní tejto časti som si ale uvedomil ešte jednu typickú črtu ich tvorby. Je to fakt, že Keplerovci píšu a opisujú len realitu, ktorá sa dá vnímať zmyslami. Opisujú to čo sa dá vidieť, to čo sa dá ovoňať, čo má chuť či zápach, čoho sa dá dotknúť či počuť. Len veľmi zriedka, naozaj veľmi zriedka, skoro ako bonus, opíšu vnútorný dialóg niektorej z postáv, ale aj ten sa dá v danom kontexte na človeku vidieť. To je pozoruhodné. Neviem, či sa tento štýl nejako nazýva, ale určite je pre ich tvorbu typický. Ja osobne by som ho nazval filmovým, pretože takto napísané dielo je v podstate pripravené pre filmové spracovanie.

K samotnému deju chcem povedať len jedno. To ako vzniklo podozrenie, že vrahom by mohol byť akýsi Kazateľ a to, že akosi umelo sa sérioví vrahovia držia na dostrel pri Joonovi Linnovi, bolo pre mňa od začiatku nepresvedčivé, ale akceptoval som to s tým, že sa to časom hádam vyvinie a uverím. Nestalo sa. Inak bol príbeh napínavý a vyvážený.