Peter Camenzind je podľa mňa prvým človekom Hesseho typu, ktorého ceste za vlastnou pravdou zrejme porozumie úplne každý. Jeho pútnictvo sú ako kroky po vychodenej a dobre známej ceste, ako spánok na vyhriatej lúke. Ceste a lúke, ktoré sú ľahko dosiahnuteľné každému. Jeho príbeh je ako zem, ktorú si možno zobrať do ruky. Jeho život je opretý o nás, bežných, obyčajných ľudí a ich životy, ale tiež o životy umelcov a ľudí, ktorí sa nemusia denno-denne starať o svoje materiálne zabezpečenie a užívajú si svoj blahobyt. Peter Camenzind na svojej ceste stretol mnohých a skoro s každým vytvoril silný až nezabudnuteľný vzťah.
Vyrástol v tvrdej prírode a vždy sa k nej rád vracal. Mal odvahu odísť do kultivovaného sveta mimo svoju obec Camenzindovcov a podarilo sa mu užiť si roky študentského šťastia a slobody, krásnych ciest, silných priateľstiev aj platonický lásiek. Všetko má ale v jeho živote začiatok aj koniec. Je vskutku prostým človekom, ktorý si ale ku sklonku svojho života spisuje, čo prežil. V tom naopak obyčajným nie je. Veď, kto z nás by toho bol schopný?
V tom ako Hesse opisuje Camenzindovu lásku k ženám mi najviac pripomína platonickú lásku, ktorá sa pre svoju nečakanú silu a zidealizovanú povahu nikdy úplne nenaplní. Nemyslím, že Hesse o fyzickej láske Camenzinda ani nechcel písať, radšej ju spravil nefyzickou. Ľudia doby Petra Camenzinda to nemali ľahké. Visel nad nimi Nietzscheho nadčlovek, na dušu im neodbitne vyklepával Freud a v citoch im nepomáhal prežiť ani pripomínajúci sa Goetheho Werther. Naopak, ako vzor sa tu objavuje František z Assisi, ktorý zrejme je aj prototypom ako Hesse tu a nielen tu vyobrazuje lásku.
Peter Camenzind chápe, že človeku vždy chýbalo a bude chýbať pochopenie života, pokiaľ aspoň raz za čas neopustia svoju dennú prácu či rutinu a nenechajú sa vytrhnúť z tohto každodenného cyklu, mlynčeka, ktorý z človeka pomaličky vysáva žitie a zanecháva len prežívanie. Preto aj dnes ak človek ide do lesa a kráča po turistickom chodníku a má možno pocit, že práve uniká tomu denno-dennému, mal by sa radšej zastaviť a prestať kráčať. Chápeme to aj my dnes. Ale je rozdiel niečo chápať a konať tak.