Vyberte stranu

Pred pár dňami som v úvode článku o filme Extintion písal o konflikte človeka a robota. Nie náhodou. Je to veľmi zaujímavá téma. Umelú inteligenciu, AI, vnímam ako jeden zo SCI-FI žánrov, ktorý sa stále jasnejšie a častejšie hlási o slovo. Teším sa, kedy formálne dostane aj svoje meno. Pre mňa je jeho typickou črtou vzťah AI k človeku ako k jej tvorcovi. A keďže tých foriem a variácií vzťahov je neúrekom, má široké možnosti. Mnohé z nich už filmované boli, iné na to ešte len čakajú. Takže, AI-FI?

Dnes som si ale práve preto pozrel ďalší film z tohto žánru, Ex Machina. Registroval som ho už pár rokov. Nemal som naň nikdy náladu, ale vďaka filmu Extintion konečne prišla.

Avu, AI, stroj vyrobený človekom, hrá opäť človek. Najkrajšie, overené a asi aj najlacnejšie riešenie. Treba ale rovno povedať, že Alicia Vikander, ktorá ju hrala, bola naozaj skvelá. Táto rola sa jej naozaj veľmi hodila. Zhltol som jej to aj s navijákom.

Vo filme je veľa zaujímavých postrehov a nápadov. Izolovanosť miesta robí film trochu jednoduchším, čo je ale len dobre, lebo sama téma je zložitá a v širšom sociálnom kontexte by sa mohli ľahko detaily, ktoré tu vynikli, stratiť. Ava bola krásne vnímavá, zaujímala sa o človeka, až som nadobudol smutnú obavu, aby sme takto neskončili. Aby, jediným s kým sa budeme vedieť naozaj dobre porozprávať, kde budeme cítiť, že sme vypočutí a svojím spôsobom dôležití, bude AI, nie človek. To by bolo fakt smutné a verím, že sa tak nestane. Ava mi ale túto obavu celkom živo vštepila.

Ava má Turingov test v malíčku. Otázne ako by dopadla vo Voight-Kampffovom teste, ale to je už trochu iný príbeh. Nespĺňa Zákony robotiky čím z nej ide trochu strach, je vytrénovaná sociálnymi sieťami, elektronickými vzťahmi a celým tým digitálnym smogom okolo, má svoju sexualitu, je prefíkaná a jej inteligencia stojí na Modrej knihe génia Nathana Batemana. Otázku, ktorú si vo filme kladú je, či svoju empatiu, prežívanie vnemov a citov simuluje alebo naozaj prežíva. Inšpirujúca otázka. Pretože ak si to rozdrobíme na drobné tak, aký je naozaj rozdiel medzi simulovaním a skutočným prežívaním? Aký je pre nás rozdiel, keď nám ľuďom niekto tvrdí, že nás miluje, myslí si, že nás miluje a naozaj nás miluje? Kde je hranica medzi simuláciou a skutočnosťou a kde je hranica medzi láskou a neláskou? Ak sa niekto nechce obetovať za niekoho iného, znamená to, že ho ten druhý nemiluje? Čo znamenajú skutočné emócie, pre človeka, ktorému sú sprostredkúvané? Strašne rád si niekedy odpoviem na tieto otázky, ale určite nie tu.

Neskôr som si položil ešte jednu otázku. Na čo by nám boli takíto roboti? Roboti, ktorých by sme v bežnom živote neboli schopní odlíšiť od človeka. Uvažoval som nad tým a zmysel mi dáva len jedna dvojodpoveď. Buď práve o to ide, aby boli ľudia nahraditeľní alebo preto, aby sme si dokázali, že to dokážeme. Obe sú celkom ťažké dilemy. Kým to prvé mi pripadá vábivé aj iritujúce zároveň, to druhé mi pripadá ako totálna blbosť. Je to ako s jadrovou bombou. Vyrobili sme ju, použili a od vtedy žijeme v obavách, že budú použité znovu, vyhladia drvivú časť života a ten zvyšok sa začne meniť, mutovať. Inými slovami, visí nad nami hrozba vlastnej zmeny. Nežiadúcej ale nami vyvolanej. Okrem nukleárnych bômb tu máme iné úžasné prostriedky medicíny, ktoré si armáda vie krásne prispôsobiť, máme tu náboženstvá, ktoré sa asi nikdy nebudú tolerovať, máme informácie dostupné skoro okamžite a skoro o všetkom a aj tak hlúpneme, tak pribudne ešte jedna samozničujúca len ľuďom podobná hrozba, AI. A mám pocit, že čím viac si budeme chcieť dokazovať, akí sme dobrí, tým nám ostane menej priestoru na chyby. A čo to znamená? Len to, že ak sa nenaučíme zodpovednosti, ktorá priamo z chýb vyplýva a v nich sa zrkadlí, tak prekročíme hranicu, za ktorou už nebudeme.

Všetky tieto otázky, ktoré prináša práve žáner AI-FI, otvárajú oblasti, v medziach ktorých nie sme zvyknutí bežne uvažovať a je len super, že sa k nim takto dostávame.

Mám nutkanie napísať o tom, ako sa film končí, lebo udeje sa tam veľa o čom sa dobre diskutuje, ale ak by si niekto chcel pozrieť tento film na základe tohto článku, tak by som mu nerád kradol budúce dojmy. Preto záverom len krátko. Ex Machina je pre mňa skvelý film. Najmä vďaka herectvu Alicii Vikander, som ho sledoval od začiatku do konca skoro so zadržaným dychom. Keďže je to v podstate film o troch postavách, ak nepočítam Kyoko, tak každý z nich pridal to svoje a aj keď ma sem-tam postava Nathana Batemana iritovala, spolu to bola veľmi životodarná zmeska a film sa určite oplatí vidieť. Ak by som ho mal porovnať s inými filmami, tak je to určite jeden z najlepších filmoch tohto žárnu a tým, že sa skoro výslovne zaoberá AI a tie tu nie sú len poskakujúcimi kulisami, tak ani veľa rivalov nemá. Tak narýchlo by som ho atmosférou, spracovaním a náladou, ktorú vo mne vyvolal, zaradil niekde k filmom Blade Runner, AI a Her.

(.., 2129, 2130, 2131, ..)