Vyberte stranu

Pred pár mesiacmi mi jeden kolega hovoril, že Lars von Trier pripravuje nový nechutný až zvrátený film, ako zvyčajne jeho filmy bývajú, a tento bude jeho vrcholom.

Po tom čo som videl pár naozaj nechutných filmov, v ktorých nešlo o nič iné len o nechutnosť (August Underground’s Mordium, Salò, or the 120 Days of Sodom alebo dve The Human Centipede), mám trochu rešpekt pred týmto dekadentným žánrom (kam napríklad sériu SAW neradím), ale od Lars von Triera by som takúto slepú, plytkú ohavnosť nečakal a preto som sa na tento film v kútiku duše tešil. Kontroverznosť je tiež formou marketingu, ktorý si ale dovolí len málokto. Predsa len jeho Melancholiu si radím medzi najlepšie filmy, aké som kedy videl a Antichrist nemal ďaleko od toho istého. Iste, účinok Dogville ma úplne minul, z filmu Dancer in the Dark som musel v polovici odísť z kina, lebo mi prišlo zle, čo sa mi inak nikdy pred tým ani potom nestalo a Nymphomaniac bol síce zaujímavý film, ale niečo mi v ňom chýbalo.

Tento film je však len zrnkom z toho, koľko nechutností sa skutočný človek na tomto svete naozaj dopustí za storočie, alebo hoc aj za jeden jediný rok. Pre mňa nechutným nebol, ale určite by som ho neodporúčal citlivejším povahám, ale ani nie tak kvôli hraným scénam ako skôr kvôli dokumentárnym záberom. Pre mňa bol cestou jedného vraha do samotného pekla a von Trier sa nebál zobraziť to, o čom sa iní len oháňajú slovami. Okrem filmov What Dreams May Come, Constantine a Dante’s Inferno si už veru neviem spomenúť na iné filmy, ktoré by aspoň na okamih zobrazovali peklo tak, ako si ho predstavujú.

Jack je vrah, sériový vrah so šialenou mysľou a zvrátenými inštinktami, ale treba povedať aj to, že žije v dobe a na mieste, ktoré o to veľmi nedbajú. Akoby ich niekedy dokonca provokovali. Jack si chce postaviť dom svojich snov a zdá sa, že je to pre neho väčšia hádanka, než si pôvodne myslel. Možno mu len chýbalo viac talentu, talentu, o ktorom asi nepochyboval, že ho má. Možno stavať svoj dom a nedostavaný ho znovu a znovu nechať zbúrať bágrom, je čosi podobné, ako byť sériovým vrahom. Hádankou je tak trochu aj samotný film. Je prešpikovaný odkazmi, z ktorých som si zrejme všimol len zopár, ale aj tak je pre mňa neuveriteľné, že si film pritom zachoval svoju kompaktnosť.

Tak ako Danteho v jeho Inferne aj Jacka sprevádza na ceste do pekla rímsky básnik Vergílius, Verge. Hrá ho skvelý Bruno Ganz, ktorý môže za suverénne najvernejšie stvárnenie Adolfa Hitlera (vo filme Der Untergang). Ten sa v tomto filme objavuje aj v niektorých dokumentárnych záberoch. Film k holokaustu odkazuje aj cez Goetheho dub (autora hádam najväčšieho diela na tému pekla, Faust), okolo ktorého nacisti postavili koncentračný tábor Buchenwald. Mimochodom von Trier bol kritizovaný práve za jeho provokácie Hitlerom. Verge Jackovi po ceste všeličo ukazuje a vysvetľuje. Zastavia sa pri Elyzejských poliach, ktoré spájajú Jacka s jeho detstvom. Jack tu vyroní možno jedinú slzu svojho života. Okno, cez ktoré sa na ne pozerajú mi veľmi pripomínalo nejaký slávny obraz, ale netuším ktorý, možno si raz spomeniem. Vzápätí je tu prekrásny odkaz na obraz od Eugène Delacroixa Danteho bárka (1822), čo je pre von Triera typické a je v tomto veľmi originálny. Podobne sa mi na sietnicu vypálili aj obrazy ako Jack a Verge zostupujú po rebríkoch hlbšie do pekla a posledný negatívny obraz nekonečného pekla. Evokujú niečo tajomné. Verge vysvetľuje Jackovi tiež zvuk, ktorý sa v pekle šíri, čím von Trier odkazuje na najhlbší a dnes zakonzervovaný vrt, v ktorom vraj bol nahraný zvuk, ktorý veľmi pripomína zúfalý krik miliárd trpiach duší v pekle. Verge si po ceste kladie aj rétorickú otázku, prečo ľudia nehľadajú peklo práve podľa zvuku. Mne ale napadlo, prečo ľudia vôbec peklo hľadajú. Z našej povahy asi len preto, aby sme ho skúsili vybombardovať. Sú tu tiež sekundové zábery z jeho starších filmov Antichrist, Nymphomaniac aj Melancholia a podľa oficiálnych informácií (z IMDB) sú tam aj ostatné von Trierove filmy, ktoré som nevidel, takže som ich ani nezaregistroval. Ale okrem filmov je tu aj zopár odkazov na umelecké obrazy, ktorými Verge chce Jackovi vysvetliť, čo je skutočné umenie. Ten má na to ale svoj nezvratný a patologický názor. Nakoniec jedno zaujímavé pozorovanie alebo myšlienka, ktorú von Trier nenápadne zobrazuje. Peklo podľa Lars von Triera je štruktúrované a sú v ňom pokojné, zlé, horšie a diabolské miesta plné utrpenia.

Niektoré filmy, nie sú len filmami. Nie sú len dvojhodinovou zábavou rôzneho žánru, sú trochu viac. Sem tam sú osobnou výpoveďou autora, sem tam výpoveďou herca, sem tam sú to významné posuny v technológiách a našej predstavivosti za hranicu, na ktorú sme zvyknutí, sem tam sú umením či intelektuálnymi zážitkami. Nie sú len zábavou. Podobne ako nimi nie sú napríklad Alien (1979), Schindler’s List (1993), Philadelphia (1993), What Dreams May Come (1998), The Matrix (1999), Eyes Wide Shut (1999), Interstellar (2014), Saul fia (2015) alebo aj von Trierova Melancholia (2011). Tento film nie je len zábavou a za tých posledných 14 minút filmu som von Trierovi vďačný.

(.., 2137, 2138, 2139, ..)

Share This