Saul fia

Saul fia

Tému holokaustu som si v minulosti prešiel ako epizódou svojho života. Nielen týmto najdostupnejším prístupom, teda skrz filmy, ale prečítal som si k téme viacero kníh, trocha som aj cestoval. Je to téma, ktorá sa ma naozaj silne vnútorne dotkla. Toho času mi dokonca pomáhala popisovať svoje osobné situácie a hľadať im patričné miesto. Bolo to už dávnejšie. Holokaust som odložil ako vyčerpanú tému približne v čase, keď som dočítal Hľadanie zmyslu života od Viktora E. Frankla. Odvtedy ju už nejako nedokážem vnímať rovnakým spôsobom ako pred tým a ani nemá pre mňa taký význam. Naopak, začal som vnímať ako sa vo mne mení a tá metamorfóza má jasné nepríjemné smerovanie. Začínam ju považovať za účelovú propagandu a preto sa k nej ani nechcem vracať.

Včera som si ale náhodou pozeral na Youtube nejaké videá a narazil som na tento film. To, že niekto dnes natočí film z prostredia holokaustu ma vôbec neprekvapuje. Je to téma, ktorá si diváka nájde, aj keď ide len o časť 2. sv vojny, čo ako majoritná téma živí filmový priemysel a bude ho živiť donekonečna. Prekvapilo a zaujalo ma ale to, že je to nízkorozpočtový maďarský a close-up film. Tieto tri ingrediencie mi dodali odvahu a presvedčili ma, že možno to nebude také melodramatické divadlo ako vo väčšine súčasných filmov, kde sa emócie predovšetkým hrajú a predstierajú akoby boli skutočné, kde sa naopak k emóciám divák nedopracuje sám, ale sú mu nadiktované. Presvedčili ma a pozrel som si ho.

Musím povedať, že je to jeden z najlepších filmov z prostredia nacistických koncentračných táborov, aké som kedy videl. Nepredpokladám, že je to univerzálna skutočnosť a garancia pre každého, ale pre tých, ktorí podobne ako ja už o holokauste čo to vedia, videli či prečítali a dokonca navštívili niektoré z nich, tým, ktorí si vedia dotvoriť to, čo film zámerne neukazuje, pre tých by som si dovolil tvrdiť, že to garancia môže byť a určite si ho pozrite. Naopak pre ostatných to môže byť do istej miery zmätočný zážitok. Film totiž odkazuje napríklad na ojedinelé povstanie Sonderkommanda tesne pár mesiacov pred oslobodením Auschwitzu, na popis denného režimu a hierarchie v Sonderkommande a procesov, ktoré v tábore fungovali ako v priemyselných fabrikách, ale to všetko len v rozmazanom pozadí uťahanej mysle jedného z väzňov, ktorý pochopil, že aj keď ešte dokáže pracovať a stojí na nohách a že žije dlhšie ako väčšina iných neprivilegovaných väzňov, je v podstate už tiež mŕtvy.

Naozaj som nečakal, že ma tento film nejako vytrhne z bežného života a umiestni ma do toho fatálneho šialenstva osvienčimských krematórií, ale stalo sa. Som nefajčiar a fajčenie mi vadí, ale tu som si asi prvýkrát v živote uvedomil, že ak by som bol na mieste Saula Ausländera, asi by som túžil po každej cigarete, ktorá by mi aspoň na chvíľu z plúc vyhnala ten všadeprítomný zápach ľudskej smrti. Celý film som visel na rameni Saula, klusal som s ním z jedného miesta tábora na druhé, sem tam som schytal obuškom, ale ani na chvíľu som sa nezastavil, lebo som vedel, že zastaviť sa znamená možnú smrť. Saul poznal koncentračný tábor. Bolo to vidieť z toho, ako samozrejme sa v ňom pohyboval. Nielen tábor ako taký, ale aj to ako to v takom tábore fungovalo. Netreba veľa hovoriť, veď zvyčajne jednému jazyku rozumie len hŕstka ľudí, netreba sa ani veľmi pozastavovať nad príkazmi, ktoré treba robiť a hneď sa chopiť roboty, hoc sú aj protichodné. Vždy sa treba postaviť do pozoru a strhnúť čiapku, keď ide okolo nemecký vojak a hlavne nadradenej rase preukazovať absolútnu poslušnosť a akosi sa pokúsiť zmieriť s tým, že život väzňa je absolútne závislý nielen od nacistov, ale aj od jeho kápa. Toto sa tomuto filmu podarilo perfektne a ak má niekto predstavu, že to v koncentráku fungovalo mäkkšie, tak si asi rád maľuje svoje predstavy na ružovo. Je dosť možné, že to bolo ešte horšie ako tu, len taký film sa možno ani nikdy nepodarí natočiť.

Myšlienka celého filmu, celého konania Saula, bola jednoduchá a zdá sa byť nezmyselne riskantná – pochovať svojho syna podľa židovskej tradície v podmienkach koncentračného tábora, ktorý v zúfalstve prichádzajúceho konca pracuje nad svoje kapacity. Syna, ktorý mu v podstate prešiel pred očami ešte pred pár minútami živý, ale jeho vlastné Sonderkommando ho poslalo do plynovej komory. Pre mňa má ale dve roviny. V jednej sa vykresľuje vzdor takto zbedačeného človeka na samotné ľudské dno proti jeho tyranovi, kde si popri tom čo musí, buduje čosi vlastné, čo má pre neho väčšiu hodnotu ako jeho vlastný život. Čosi, čo si jeho tyran už možno myslí, že z neho vymlátil. Kúsok slobody, kúsok slobodnej vôle. V nej je ešte posledný krát so svojím synom a pre to jediné má zmysel ešte chvíľu žiť. V druhej sa vykresľuje vzdor celej židovskej komunity a jej rituálov, ktoré akoby dokázali prežívať aj v takomto pekle. To všetko sa podarilo Lászlóvi Nemesovi vyrozprávať nemým utrpením skrytým vnútri Saula Ausländera. Nie je potrebné veľkolepé scény plné efektov, prepjatých výlevov emócií a nekonečné dialógy, ktoré majú všetko polopatisticky divákovi vysvetliť, aby tomu rozumel aj školáčik. Nie je to potrebné. Nie je predsa potrebné, aby každý film videl každý a aby každý film oslovil širokú masu a zarobil milióny. Kiež by som mal šťastie vo výbere ďalších filmov, ako som mal tu. Možno sa začnem viac orientovať na európsku kinematografiu. Saul fia, Son of Saul alebo Saulov syn je pre mňa vzácny film.

(…, 2094, 2095, 2096, …)